Kebi sem bil Ľudevítom, určite bi oči moje suché nezostali. Veď i on jak protagonisti inscenácie našej zažíva lásku cez vojnu. Síce s národom Uherskím, ale o to záslužnejšiu pre blaho zvišku národa hrdého a slovenského. Adela, tiež jak umelci v predstavení, Ľudevítovi po chrbáte modranskom skákala. Tiež prítomná pri streľbe jeho osudnej bola (i keď iba metaforicki). A tiež sužovala láska ich, čo ostať v tajomnom krite musela. Ale našťastie, Ľudevítom niesom, a preto môžem sa z íričitej detskej hri tešiť.

V časoch, keď už zakarpatské Uhersko patrí našim matiam a najme otcom, dovolím si vypovedať len jedno. Jedno dôležité a zásadné, misle meniace tvrdenie, čo zakorení sa v dušiach i ušiach individualít. Čo rozkolíše lenivé namidlené zadnice, z tích následne ukoná strelnice, čo dovedie mislenie velmocí svetových k stolici (župnej i poriadnej).

A to jest citát to slávni ešte slávnejšej duše populárnej hudbi, čo rezonuje do dní včerajších i zajtrajších. A to jest: „Ži a nechaj žiť / Užívam si je mi hej / Mám stále plné vrecká času habadej / A mierim hore, jak tie ručičky o dvanástej / A kričím wueeej!“.

Vaša banda, čo však je len ich a nie naša, bo obchod s deckím tovarom už zakázaní jest, sú odvážnimi sinmi i cérami národa, čo neboja sa vypovedať názori svoje, čo nezaváňajú už dávno pieskoviskom či kuchyňou. A to sa ráta!

MF