Túto a mnohé onakvejšie otázňiki sme si položili s Nelou, Sophiou, Timeou a Rút. Ňižšje pripájame náhľad do konverzácije, ktorá prináša citácije osobnosťí z ďivaďelného súboru Bebčina z Novej Dubňice.   .

Akí bol proces tvorbi?

Začali sme sa rozprávať, aké problémy zažívajú deti v dnešnej dobe a zobrali si to k srdcu. Hlavne sme zistili, že veľa psychických problémov máme aj v skupine. Tento rok sme si teda povedali, že úplne kašleme na divadlo, ideme sa rozprávať a spravíme také divadlo, ktoré bude formou terapie pre nás…Zrazu návrh na postup, a tak sme tu.

Ako sa vám hralo?

Dobre. Veľmi dobre.

…je tu taká obývačková atmosféra.

Akí máte recept na súhru?

Prvého polroka robíme cvičenia, aby sme boli zosynchronizovaní. Máme také pravidlo, že všetci sme kamaráti a nikto nemôže byť sám. A keď to takto pol roka trénujeme, tak sa to s nami zžije. Keby sme rovno začali skúšať, tak vytvoríme možno jedine Tri kozliatka a vlk. Neboli by sme na seba nacítení a hlavne to sa učíme.

A nacíťili ste sa?

Áno.

Čo je pre vás teda to dôležité?

Aby deti viac komunikovali s rodičmi, dokázali sa im otvoriť a rodičia, aby vedeli deti vypočuť. Rodičia by si mali vedieť získať dôveru dieťaťa, keby sa niečo dialo, aby sa im to nebáli povedať. Každý má nejaké problémy – či dospelý, dieťa, alebo tínedžer… Veľakrát to nie je vidno, ale vždy sa nájde človek, ktorý vie pomôcť. Tá spolupatričnosť je dôležitá.

zs