Zuzu Hudek nie je len tak hocikto, je to bombová kostýmová výtvarnička a okrem toho, že kreatívne tvorí, aj vyučuje na medzinárodnej umeleckej škole. Na chvíľu som ju vykúpil od rodiny, aby mi na odkazovač povedala zopár svojich „za mojich čias“.
Workshop na Scénickej žatve si mala už aj minulý rok, z čoho súdim, že sa sem rada vraciaš.
Áno, ale hlavne som si vymyslela tému, ktorú som si tu chcela vyskúšať. Robím výskum a tento workshop mi pomôže v rozmýšľaní pri jeho realizácii. To, čo som mala doteraz len v hlave a nemala čas si to fyzicky vyskúšať, som si priniesla sem a skúšame to spolu s účastníčkami workshopu. Takže tento rok som poprosila Mateja ja, či by som mohla prísť lektorovať.
Čo je to za projekt?
Vychádza z knižky Sedem strašidiel pod posteľou dvoch španielských autoriek. Je to ilustrovaná knižka o tom, ako vznikajú úzkosti a depresie, ale celé je to vyjadrené pomocou krásneho príbehu. S účastníčkami sme vymysleli, že každá si nájde takéto svoje strašidielko a vytvorí kostým, ktorý môže chvíľu slúžiť ako bábka, potom ako objekt a na konci si ho vedia aj obliecť.
Ty si v podstate taká prezidentka slovenského centra organizácie OISTAT. Čo je to zač?
OISTAT združuje scénické výtvarníčky a výtvarníkov z celého sveta. Je to najmä o edukácii v kostýmovom výtvarníctve – ako sa dá pracovať s performermi, ale aj s ľuďmi z rôznych odvetví, keď majú vizuálne rozmýšľať pri tvorbe divadelného diela. Chodíme aj na rôzne konferencie, kde prezentujeme svoje projekty. Každé dva roky sa koná konferencia Critical Costume. Tento rok sa konala v Los Angeles a ja som mala možnosť prezentovať tam svoj projekt Metamorfózy.
A do OISTAT sa môže prihlásiť ktokoľvek z odvetvia?
OISTAT je medzinárodná organizácia, na Slovensku zastúpená občianskym združením PRO SCENA, ktorá združuje všetkých slovenských výtvarníkov a výtvarníčky. Platí sa symbolické ročné členské, my následne informujeme všetkých členov a členky o rôznych mobilitách a konferenciách. Prihlásiť sa môže ktokoľvek, stačí zavolať, napísať a zapojiť sa do našich aktivít. Budeme len radi, keďže napríklad teraz na Pražskom Quadriennale som za Slovensko prezentovala len ja.
(redaktor je ticho, nemá pripravenú nadväznú otázku, a tak utína prirodzený flow rozhovoru) Ako si sa dostala k divadlu?
Od malička som kreslila a chodila na ZUŠku. Vždy ma lákala móda a návrhárstvo, ale až neskôr som sa dozvedela, že existuje nejaká scénografia a kostýmové výtvarníctvo. Naši mi ale nedovolili ísť na ŠUPku, že tam budem určite iba húliť a chľastať, nech idem radšej na gympel a ak ma to ešte stále bude baviť, potom môžem skúsiť nejakú umeleckú vysokú. Takže som si odbila všetky fyziky, chémie, matiky a popritom som si každý víkend kreslila ako blázon. Ale som rada, lebo na gymnáziu som sa naučila jazyky, čo mi momentálne veľmi pomáha pri tom, čo robím.
Keď sa povie móda deväťdesiatych rokov a mohla by si vypichnúť jednu najhoršiu a jednu najlepšiu vec, čo by to bolo?
Účesy jednoznačne najhoršie. Nikdy som nepochopila krátke hore, dlhé dole. A najlepšie? Ja som bola veľká pankáčka, takže pre mňa zicherky, roztrhané rifle a farebné vlasy.
Jednu vec, ktorú by si rada vrátila?
Veď ono sa to vlastne teraz vracia, tie vysoké pásy, ľadvinky, bermudy. Čo by som určite nevrátila naspäť, by boli tie odporné materiály a šponovky na lyžovanie! Ale asi by som vrátila tú kreativitu a slobodu, že čo sme nemali, to sme si vyrobili alebo namaľovali Savom.
Prvá asociácia, ktorá ti napadne, keď sa povedia deväťdesiate roky?
Za mňa ten punk. Tým sme žili. S bratom sme si v Anglicku prvýkrát kúpili farbu na vlasy. Do školy sme potom prišli so zelenými vlasmi a riaditeľ si nás zavolal na koberček. Vtedy u nás také farby proste neboli. Jedine Savom sme to mohli skúsiť, ale nerobili sme to.
MF
