Román Denník Anny Frankovej ako predloha je v divadle a aj vo filme dobre známy, detský divadelný súbor LEN TAK zo Smižian si však vybral ako predlohu jeho komiksovú adaptáciu od izraelského autora Ariho Folmana. Na tohtoročnú Zlatú priadku súbor teda priviezol tak trochu iný príbeh Anny Frankovej, ktorý predstavuje hlavnú hrdinku rovno šesťkrát. Inscenácia totiž využíva jeden zo základných princípov postdramatického divadla – princíp tekutých charakterov. Po javisku sa tak pohybuje šesť protagonistiek, predstavujúcich jednu postavu. Každá z nich má predstavovať inú Annu, resp. jej inú povahovú črtu, či momentálnu náladu. Ich pomenovanie však žiaľ ostáva len v naratívnej forme, nie v interpretačnej. Remeselná vybavenosť súboru totiž naznačuje, že by to tak byť nemuselo. Protagonistky zvládajú javiskovú reč, pohyb, spoločný timing, dokonca aj prácu s objektom. Z kufríka sa stáva rádio, či denník a nápadov by mohlo byť aj viac. Protagonistky prepájajú identické kostýmy, ktoré len popisne dotvárajú postavu Anny Frankovej, no neprinášajú nič navyše. Namiesto žltej hviezdy nosia Anny žltý kvet, ktorý napokon každá z nich položí na náhrobný kameň, ktorý predstavuje kufrík na zemi. Do toho znie skladba od Marlene Dietrich, ktorá spieva “Sag mir, wo die Blumen sind…” a v ďalšej slohe: “Sag mir, wo die Gräber sind…” – my sa teda pozeráme na šesť protagonistiek, ktoré robia to, čo počujeme v piesni. Pritom zvolená forma nám povoľuje predsa oveľa viac ako popisnosť. Dokonca aj premisa, z ktorej inscenácia vychádza – teda že každá protagonistka je trochu iná Anna F – sľubuje interpretačnú farebnosť a vrstevnatosť. Namiesto nej dostávame šesťnásobnú repetíciu. Názov “Anna F.” taktiež naznačuje, že by mohlo ísť aj o iné “Anny”, ktoré zažívajú niečo podobné (napríklad aj v súčasnom svete), a teda nielen tú jednu Annu – Annu Frankovú. K tejto rovine sa však inscenácia nepribližuje. Pritom vybavenosť súboru napovedá, že je na to pripravený. Remeselnosť vystavaných scén taktiež.
Otázkou teda zostáva, prečo jeden z najpopulárnejších prvkov postdramatického divadla ostáva vsadený v tak konvenčnej forme, ktorú ešte aj duplicitne dovysvetľuje Marlene.
Silvia Vollmann
