Tamara Kučinović sa narodila 12.11.1984 v Záhrebe, kde sa už od mladého veku zúčastňovala dráma ateliéru mládežníckeho divadla Záhreb. V roku 2004 sa zapísala na Akadémiu umenia v Osijeku, ktorú absolvovala v roku 2008. Mnohé z jej vystúpení boli uvedené mnohokrát na domácich aj medzinárodných festivaloch. Od roku 2017 vyučuje na Akadémii umenia v Osijek na divadelnej fakulte. Minulú sezónu som mala tú česť pracovať pod jej režijným vedeným pri autorskej hre Ruky veľkosti orecha v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre. Bola to inšpiratívna skúsenosť po umeleckej aj po osobnej stránke. Tamara je pre mňa stelesnením ľudskosti, vysokej profesionality, tvorivosti a umeleckej inovácie prepájanej s tradíciou. Rozhodla som sa ju vyspovedať a aj vám dať možnosť spoznať jednu obohacujúcu osobnosť.
1. Tamara, čo pre teba znamená divadlo?
T: Divadlo je pre mňa priestor, v ktorom sa môžem vyjadriť, kde sa môj život formuje vo svete, ktorý mi uľahčuje vyjadrenie. Vyjadriť svoje myšlienky, pocity, postoje, skúsenosti – vyjadriť svoj názor. Divadlo je ako veľký hlad, ktorý túži hovoriť o ľudstve, svete, spoločnosti, živote, duši, o tom, čomu rozumiem alebo nerozumiem. Divadlo je ako bezpečný kút, do ktorého vložím časť seba.
2. Divadlo vnímaš komplexne, citlivo, najmä so zmyslom pre detail. Pri tvorbe novej inscenácie dodržiavaš určitú štruktúru alebo v každom novom procese hľadáš aj novú formu?
T: Každá inscenácia je nový proces. Každú vytváram od nuly. Každá téma, ktorou sa zaoberám, skúmam a pýtam sa, nesie špecifický tvar, vôňu, pocit a vnem. Preto každá nová téma vyžaduje inú formu. Nemôžem použiť rovnakú formu pri každej inscenácii. Každé predstavenie je živým organizmom, ktorý je potrebné počúvať, nasledovať a čerpať inšpiráciu. Keď pracujem na inscenácii, keď skúmam tému, ktorá ma zaujme a nedá mi pokoj, snažím sa počúvať, čo potrebuje, aby sa vyjadrila v plnom rozsahu. Nesnažím sa byť inovatívna, ale vyberiem si niečo, cez čo tému najlepšie vyjadrím. Ako umelkyňu ma to drží pri živote.
3. Slovensko momentálne zažíva v kultúre ťažké časy. Ako by si opísala súčasný stav chorvátskej kultúry? Ako vnímaš rozdiely medzi kamenným divadlom a divadlom nezávislým v kontexte podpory vašej vlády?
T: Situácia v Chorvátsku nie je taká zložitá ako u vás, ale, samozrejme, nie je ideálna. Umelci na voľnej nohe žijú ťažko a musia veľmi tvrdo pracovať, aby prežili, často sú na hranici existencie, pokiaľ nie sú veľmi populárni. Štát financuje umelcov na voľnej nohe cez granty z ministerstva, mesta a župy. Takto sa financujú nezávislé divadlá. Vo väčšine prípadov je toto financovanie veľmi slabé. Máme však niečo, čo sa nazýva „status slobodného umelca“ na voľnej nohe, ktorý majú mnohí herci, ak spĺňajú podmienky. Umelci na voľnej nohe majú potom nejaké benefity, získajú seniorské, zdravotné a dôchodkové poistenie. Samozrejme, že pre hercov, ktorí sú v divadle trvalo zamestnaní, je to finančne jednoduchšie, ale na druhej strane je to lotéria, pretože môžete skončiť v dobrom aj v zlom divadle. Nezávislá scéna v Chorvátsku je veľmi zaujímavá, pretože ľudia väčšinou pracujú na projektoch, ktoré ich skutočne zaujímajú. Majú tvorivú slobodu a vyberú si, čo chcú robiť, zatiaľ čo v súbore musíte robiť to, čo vám divadlo pridelí. Takže si myslím, že všetko má svoje výhody a nevýhody.
4. V Starom divadle Karola Spišáka v Nitre si pripravila inscenáciu Ruky veľkosti orecha na základe autorského textu. Hra je o vzťahu vnučky a starej mamy, ktorá trpí demenciou. Prečo ťa oslovila táto téma a prečo myslíš, že môže byť pre atraktívna aj pre diváka?
T: S témou demencie som sa v živote cez obe svoje staré mamy nejakým spôsobom stretla, a tak som sa rozhodla o tom porozprávať. Vidím, aké je dôležité, aby ľudia demencii rozumeli, aby pochopili, ako funguje, aké je to s ňou žiť, a to ako pre ľudí, ktorí ňou trpia, tak aj pre ich okolie. Zvyšovanie povedomia o demencii bolo pre mňa veľmi dôležité. Ako s ňou žiť, ako sa s ňou vyrovnať, ako s ňou bojovať a hlavne ako ju prijať. Je to veľmi ťažká téma, ktorú som sa snažila podať vtipným aj poetickým spôsobom, aby téma pôsobila ľahšie, nie tak ťažko. Pretože je to choroba, ktorú musíme prijať, aby sme sa s ňou naučili žiť. Potrebovala som o tom hovoriť a dúfam, že to môže niekomu pomôcť lepšie porozumieť tejto chorobe.
5. Aké výzvy ťa čakajú v budúcnosti?
T: Predo mnou je toho veľa. Čaká ma nová premiéra v Mestskom bábkovom divadle v Rijeke. Hra Deň, keď som sa zmenil na vtáka rozpráva príbeh chlapca, ktorý sa zamiluje do dievčaťa, čo miluje vtáky, a tak sa rozhodne premeniť na vtáka, aby upútal pozornosť dievčiny. Hra hovorí o sebaprijatí nevinným a detským spôsobom. A neskôr, ktovie, čo ma čaká. Toľko vecí, všade niečo nové… Uvidíme, čo bude ďalej.
6. V súčasnosti učíš réžiu na Akadémii umení a kultúry v Osijeku (Chorvátsko). K čomu vedieš svojich študentov?
T: Uf… to, o čo sa ako pedagogička snažím, a niekedy sa mi to darí, niekedy nie, je dať študentom nástroje, aby sa otvorili, aby preskúmali svoje silné a slabé stránky, cítili to, čo potrebujú, a od toho sa odrazili. To je pre mňa najdôležitejšie, nevnucovať im svoju estetiku alebo svoje preferencie, ale snažiť sa otvárať ich priestor na tvorbu, ich estetiku, možnosti a bytie. Opäť musím pripustiť, že to nie je ľahké, pretože stále mám svoju vlastnú myseľ, ktorú občas môže byť ťažké odložiť, ale naozaj sa snažím.
7. Máš bohaté skúsenosti v divadle, získala si množstvo ocenení, si úspešná doma i v zahraničí, čo by si poradila svojim mladým kolegom režisérom, režisérom a tvorcom?
T: Využite divadlo ako mocný prostriedok na počúvanie.
