Daniel Pastirčák je básnik, esejista, výtvarník a kazateľ Cirkvi bratskej. S jeho básňami sa môžeme stretávať počas súťažných prednesov a teraz sa s ním môžeme stretnúť aj osobne v Dolnom Kubíne. A čo mu ako prvé napadne, keď sa povie Hviezdoslavov Kubín?

No prvé, čo mi napadne je, že údajne sa tam zoznámili Lasica a Satinský, chodili tam recitovať a tam sa skamarátili, takže keby už nič iné nespôsobil Hviezdoslavov Kubín, iba to, tak to stálo za to. Pretože oni priniesli nielen úžasný humor, ale aj také umenie hry so slovami, že to inšpirovalo našu generáciu a verím, že aj ďalšie. Druhé, čo mi napadne, sú moje deti, lebo všetky tri naše deti chodili recitovať, niektorí z nich dokonca vyhrali, raz či dvakrát celoslovenské kolo. Jonatán tam napríklad recitoval Jána Ondruša a Damián Eliota.  Občas mali námietky ľudia v porote, že tomu nemôžu rozumieť, lebo sa im zdali mladí na také básne.

Keď teda hovoríš, že mladí nemôžu rozumieť „takým básňam“!, tak ako sa ty na to pozeráš? Je podľa teba nejako obmedzené vekom, kto môže akým básňam rozumieť?

Vieš čo, mne sa páči výrok od Tolkiena, ktorý vravel, že pri rozprávkach je predsudok, že sa majú písať pre deti a majú zodpovedať nejakým normám detskej psychológie, čiže to, čo vedia pochopiť. No a múdry Tolkien, veľký rozprávkar povedal, že rozprávka, ktorá nie je hodná toho, aby ju čítali dospelí, nie je hodná ani toho, aby ju čítali deti. Proste tá rozprávka musí v sebe obsahovať tajomstvo, niečo, čo mu ešte dieťa nerozumie, čo ho vlastne oslovuje a ťahá ho, aby tomu porozumel. A myslím si, že tak je to aj s poéziou. Báseň, ktorá ťa osloví, je tá báseň, ktorej rozumieš, ale zároveň má v sebe niečo tajomné. Nech máš 10 rokov alebo 50. Keď spomíname Hviezdoslava, tak ten mňa práve neoslovoval. Keď sme mali poéziu na slovenčine, tak sme začínali od Hviezdoslava a Sládkoviča. A to prvé, čo som sa učil v škole je, že poézia to je nejaká forma – jazyk, ktorý ma absolútne nezaujíma. Bolo mi to cudzie, vzdialené, umelé. A potom som sa dostal k čítanke môjho brata, deviataka, otvoril som ju a tam boli Ferlinghetti, Whitman, Jeffers. A pozerám, že to čo je? To je poézia? Áno aj toto je poézia. Myslím si, že poézia by sa mala učiť úplne naopak. Začínať by sa malo od súčasných básnikov, pretože oni dokážu oslovovať aj širšie masy. A potom sa môžeme vracať späť k Hviezdoslavovi, Sládkovičovi alebo k Shakespearovi.

Tým som chcel povedať, že nie je žiadne obmedzenie pre chápanie poézie. Musíš zistiť sám čítaním, či ti tá ktorá báseň  niečo prináša. Ak je báseň dobrá, tak to je jazyk, ktorý obsahuje schopnosť prekročenia. Že rozpráva o niečom, čo presahuje jazyk, ale pritom používa jazyk. A keď ťa to niečo v tej básni osloví, môže byť nejaká metafora, ktorá v tebe zrazu vyvolá hlboký pocit vedomia zmyslu o existencii, prepojenia s vesmírom, a keď to zaznie v tebe, to znamená, že tá báseň je dobrá pre teba.

Ty, keď tvoríš básne, tak ich tvoríš tak, aby boli dobré pre teba, alebo rozmýšľaš aj nad tými ľuďmi, ktorí to budú čítať, alebo recitovať, či sú dobré pre nich?

Keď ju píšem, nemyslím na nikoho. Je to podivuhodné, lebo nemyslím na nikoho, ale pri tom to niekomu hovorím. Neviem, kto to je. V niečom mi to však pripadá tak, že báseň v štádiu zrodu je implicitná modlitba. Ty ani nevieš, že sa modlíš, ale oslovuješ niekoho mimo seba, hoci hovoríš k sebe. Ale potom, keď už je ten text hotový a chcem ho prečítať niekomu, tak ho začínam čítať očami iných. Dám ho prečítať kamarátom, ktorí povedia, že toto tam je navyše… Čiže potom hľadám to, aby to komunikovalo s ľuďmi. A vtedy myslím najprv na básnikov, na ľudí, ktorí tej reči rozumejú. Ale je pravda, že v poslednom čase si hovorím, že poéziu takmer nikto nečíta. Mám pocit, že poéziu čítajú básnici básnikom.

A ešte recitátori.

Áno, ešte možno tí. Ale však tie básne by mali byť pre ľudí. V poslednom čase, keď napíšem báseň, tak väčšinou mám ambíciu, aby to malo takú formu a takú aktuálnosť, že by to oslovilo aj ľudí, ktorí nečítajú poéziu. Ale to je len tak vo mne. Ja mám potrebu písať básne a hľadám dôvod, prečo to robím, keď to číta tak málo ľudí. A to nie je len na Slovensku. Keď som sa rozprával s Čechmi, tam sa tiež málo číta poézia.

Dobre, a prečo to teda robíš? Aká je tvoja vnútorná motivácia?

Po prvé sú veci, ktoré sa nedajú povedať inak ako poéziou. A po druhé tie veci, ktoré sa nedajú povedať inak ako poéziou, chcem hovoriť aj ľuďom, ktorí ešte poéziu nečítajú. A chcel by som to napísať tak, aby ich to oslovilo, aby to bolo pre nich pochopiteľné, aby to k nim preniklo. Niekedy my, ľudia, ktorí píšeme básne, máme taký elitársky postoj, že my proste niečo robíme s jazykom zvláštne, čomu iní nerozumejú. A chceme to urobiť ešte zvláštnejšie, ešte zvláštnejšie. Tak ja mám teraz opačný prístup, že chcem to urobiť ešte jednoduchšie, ešte jednoduchšie, ešte prístupnejšie. Ale neviem celkom presne ako na to.

Vieš o tom, že celkom často sa tvoje básne recitujú na súťažiach?

Áno? Tak to ma teší.

A chcel by si počuť, ako niekto recituje tvoju báseň alebo, keď ju napíšeš, tak ju už odovzdávaš iným, nech si s ňou robia, čo chcú?

Chcel by som počuť, vieš, lebo… Lebo keď to niekto recituje, tak do toho dáva niečo vlastné a zrazu tú báseň nejako mení. Však vlastne báseň je živá až vtedy, keď ju príjme niekto ďalší od toho autora a zmení ju tým, že ju robí svojou vlastnou. Lebo samozrejme, ako som povedal,  báseň je určená pre toho, ktorý niečo cíti, keď to číta, niečo sa ho dotkne. A to niečo môže byť u každého iné. Veď báseň je zo všetkých foriem rečí tá, ktorá sa úplne cielene snaží zmnožiť svoj význam v otvorených asociáciách. To je presný opak ako rovnica, kde máš písmená alebo čísla, ktoré sa dajú prečítať ako recept, podľa ktorého urobíš experiment. A naopak báseň, tá chce svoje slová zapojiť do nekonečných významov. A keď ju niekto recituje, tak sa mu môže podariť vyjadriť niečo, z čoho je aj sám autor prekvapený, že to tam pred tým ani nevidel.

Občas stáva, že keď recitátori recitujú, tak tie básne si škrtajú, keď sú dlhé. Ako to vnímaš, keď niekto takto zasahuje do tvojej tvorby?

Je mi to  jedno. Lebo ja sám neviem, či by som to niekedy nemal ešte viac zoškrtať. Ale, samozrejme, dobre škrtať treba vedieť.

Text: Pavol Náther