Láska kvitne nielen za časov cholery, ale i v čase ozbrojených konfliktov. Na moste cez rieku (vo včerajšom prípade Nitru) sme videli lásku – na jeden rok presne – dvesto rokov starú, kde božteky padali jedna radosť na niekoľko strán, rovnako ako padajú delové gule len pár metrov od dejiska tejto frašky (alebo i mosty v niektorých železničných infraštruktúrach).
Súbor LANO si ako inšpiráciu vybral hru Veselohra na mostečeského obrodeneckého dramatika Václava Klimenta Klicperu, ktorý je dodnes predmetom záujmu zo strany divadelníkov. Preto je fakt, že sa tvorcovia rozhodli sfúknuť vrstvu prachu z veselohry, sami ju preložiť a pustiť sa do jej adaptácie, nesmierne vítaným krokom.
Neostalo však len pri fúkaní. LANO totiž svoj názov nepretavili len do fyzickej podoby mosta na scéne, ale rozhodli sa uvedený príbeh zaobaliť do príbehu vlastného workshopu na tému „Ako spraviť divadlo za málo peňazí”. Keďže všetci vieme, že sa to dá zvládnuť aj „s jediným svetlom a pod schodami”, ich scénická výprava bola vlastne priam opulentná… Skromné scénické prostriedky i rekvizity v podobe pár plechoviek oroseného síce drásali smädnú porotcovu dušu, totálne však konvenovali inscenačnému prístupu. Pätica účinkujúcich teda v kontexte demonštrácie chudobného divadla rozžíva príbeh českej frašky, pričom niekedy tento naratív opúšťajú, vracajú sa naspäť do reality, a napriamo s divákom komunikujú o možnostiach (ne)podpory tvorby od štátnych inštitúcií, či vysvetľujú geniálny masterplán, ako získať peniaze inak – reálnym oslovením nadnárodnej pivnej spoločnosti, aby na základe product placementu súboru poskytli financie na vznik inscenácie.
Tvorivý tím pod vedením režisérky Patrície Rotterovej sa rozhodol nevyužiť tradičné atmosférotvorné divadelné prvky – svetlo či nediegetickú hudbu. Strihy medzi naratívom príbehu a ich prednášky tak záviseli čisto na pauze a hereckom prevedení, pričom tento princíp sa miestami strácal a zanikal. Napriek tomu však podarené skratky v zmysle kostýmu, situačného humoru či hry so slovom, dávali inscenácii potrebný nadhľad. Na margo ľahko letargického herectva musím vyzdvihnúť situáciu, kedy sa znudená Popoluška pokúša zviesť vojaka na moste, aby ju pustil prejsť na druhú stranu. Neúspešne. Popoluška odchádza, zastaví sa, zamyslí, pozrie do divákov, a totálne letargicky, no niekde vnútri absolútne vehementne, si… stiahne bundu na ramená, a ide naspäť do útoku. Ďakujem za tieto mikro situácie, ktorými nešetril nikto z herecky nadaného súboru.
Prečo ľudia pália mosty? (Slzička… Ale nech je radšej od smiechu!)
Roman Gombarček
