Inscenácia Šoferák v réžii Sáry Zetochy Čermákovej nám mapuje kroniku Socialistického zväzu žien v Sološnici. DS pracuje s minimálnou scénografiou (na začiatku inscenácie vidíme prázdny priestor), do ktorého nastupujú v pohybovej etude ženy s generačnými výpoveďami. Kostýmovo počas inscenácie pribúdajú farebné kostýmy, roll-upy, ktoré mi evokujú radostnejší život žien zo zmien, ktoré dosiahli.
Inscenácia sa zameriava na tému získania vodičského preukazu pre ženy, ,,…vybojovali si tiež školskú družinu… museli vydržať, bojovať a presviedčať všetkých ,mocných’ mužov, aby dosiahli svoje.“ [cit. bulletin]. A práve ,,boj“ od protagonistov mi v inscenácii veľmi chýbal. Tempo-rytmus niektorých obrazov bol v jednej rovine. Počas inscenácie sa nám objavili scény, počas ktorých boli umiestnené stoličky do polkruhu a herečky viedli rozhovory. Takýto obraz by mal byť precízne režijne podchytený a herecky odohraný, aby sa nestal nezaujímavým, keďže je celkovo statický. Je to veľmi ,,tenký ľad“, aby sa prepojenie s divákom neprerušilo. Isté dialógy boli monotónne, bez dynamiky. Niektoré emócie jednotlivých postáv neboli prežité, stávali sa nenaplnenými. Prevládal až prílišný ,,civilizmus“ (aj civilné herectvo má na javisku svoje pravidlá a nejde o úplný civil). Nezodpovedanou otázkou pre mňa ostáva, do akej miery pracovala režisérka s hereckým súborom a či mu pomáhala usmerňovaním vo výstavbe jednotlivých charakterov postáv. Oceňujem prestavby medzi obrazmi, ktoré boli plynulé a pohybovo stvárnené, avšak opäť sme sa dostali do obrazov, ktoré temporytmicky stagnovali.
Na minulosť by sa nemalo zabúdať. My, Slováci, žiaľ, vieme veľmi rýchlo zabúdať. Je potrebné pripomínať budúcim generáciám život našich predkov. Aj v jednotlivých regiónoch. Avšak netreba zabúdať, že kroniky a významné udalosti daného regiónu nemusia zaujať (po obsahovej stránke) v inom regióne, tak ako sú významné a rezonujúce na domácej scéne. Koniec koncov nie nadarmo sa vraví: ,,Sto ľudí, sto chutí.“
Ján Marcinek
