Obstáť ako žena v mužskom svete je niekedy naozaj ťažké. Občas si vypočujete pár „dobre mienených pripomienok“ na váš vzhľad, nový účes, či postavu. Niekedy sa dokonca respondent neobťažuje vôbec dostaviť, ale o tom potom. Karty sa však obrátili. Konečne prichádza prevrat vo svete divadla a vedúce pozície začínajú zastávať aj ženy. My ako feministická redakcia vám teda konečne prinášame rozhovor, kde sa dve ženy nerozprávajú o mužoch, ale o divadle.
Rozhovor s režisérkou inscenácie Karol, Janou Ovšonkovou
Prečo ste sa rozhodli tento text inscenovať, koho iniciatívou bolo priniesť práve Mrožka?
V podstate som dostala zadanie, dosť konkrétne, že potrebujeme hru pre troch mužov. Takže to dosť zúžilo výber, ale ja som sa k tomuto textu vlastne vrátila, pretože som ho už raz inscenovala, ako študentka v Spišskej Novej Vsi a ten text som si vtedy vybrala z úplne iných dôvodov. Pravdupovediac ma šokovalo ako veľmi je aktuálny aj teraz, bez nejakého výrazného dramaturgického zásahu. Čiže sme po ňom hneď siahli a považovali sme za dôležité ho inscenovať, v čase kedy sa tá naša sloboda zhmotňuje a začína sa na ňu mieriť.
Čo pre vás vlastne znamená to slovo – sloboda?
Myslím, že keď je sloboda neuchopiteľná a keď ju nevnímame, vtedy sa máme dobre. V takom zmysle, že akonáhle začína byť pre nás konkrétna a cítime, že sa nám na ňu siaha, je to moment, kedy o ňu treba zabojovať. Pre mňa je sloboda naozaj v niečom jednoduchá poučka, že moje hranice slobody siahajú po hranice slobody toho druhého, sloboda je aj ohľaduplnosť vzájomná tolerancia, to že sa medzi sebou rozprávame, počúvame a snažíme sa aby nikto nebol utláčaný. To je ale sloboda, ktorú sme v našej spoločnosti ešte asi nedosiahli, ale bolo by pekné ísť za ňou a neotáčať sa opačným smerom.
Kde je teraz Karol?
Náš Karol sa zrejme už rozkladá a pripravuje sa na ďalšie predstavenie. Ale bohužiaľ reálny Karolovia sú často napríklad novinári, alebo aj homosexuáli, skrátka tí na ktorých sa cieli a útočí a majú ten pomyselný terč pripnutý na chrbte.
Rozhovor s Karolom
Vážení čitatelia a čitateľky, za celú moju dlhú a bohatú žurnalistickú kariéru sa mi ešte nikdy nestalo, aby sa respondent na rozhovor nedostavil. A čo sa mi už vonkoncom nikdy nestalo je, aby potom ako sa nedostavil ignoroval moje telefonáty, esemesky, dokonca aj maily. To už naozaj v dnešnom svete neplatí ústna dohoda? Všetko musíte mať na papieri? Najlepšie s podpisom a overené notárom? Nikto si už neváži poctivú prácu redaktorky a nedodrží slovo? Ak mi niečo naozaj pije krv, tak sú to ľudia, ktorí sa rozhodnú mrhať mojim časom a nechajú ma na holičkách aj napriek tomu, že veľmi dobre vedia, že v tejto redakcii horko ťažko naháňam rozsah a každý znak sa počíta. Tak pre tohto človeka mám len jedno slovo. Darebák. Naozaj nerozumiem ako RAMAGU môže pracovať s takým nespoľahlivým človekom ako je Karol!
S.M
