Budík zvoní o piatej, po troch hodinách spánku. Zapínam počítač, pozerám texty kolegýň z redakcie a recenzie od porotcov a porotkýň. Oči mám zlepené, na obrazovke šmuhy. Vidím nadbytočnú čiarku, tak ju vymažem a zisťujem, že to bola len ďalšia špinka na notebooku. Táto už trochu zapečenejšia, možno niečo frknuté.
V ďalšej vete čiarka chýba – a to rovno pred „ale“, ktoré aj tak radšej zmením na „no“, pretože môj unavený mozog navrhne túto moju dlhoročnú preferenciu. Buď – alebo – to už viem, čiarka byť musí. Čítam vetu po vete, sústredím sa na štylistiku, kde-tu sa objaví hrúbka. Spomeniem si, ako nám v Gašparovom Trubačovi pred siedmimi rokmi zostalo „civilizácia je v prdely“.
Čiarky sú ošemetná vec. Môžu nám prejsť očami miliónkrát pri čítaní kníh a článkov, napriek tomu zaváhame. Nehovoriac o tom, že pravidlá sa občas menia. Chat GPT taktiež nie je vševediaci: ten mi navrhne čiarku aj do vety „Záleží na ktorom.“ Dali by ste ju tam aj vy? Je tam predsa slovíčko „ktorý“, po ňom to máme zautomatizované.
Väčšinu čiarok viem obhájiť, na svoje knihy mám však redaktora a jazykového korektora, ktorý ma vyvedie z omylu častejšie, než by som chcela. Ak poznáte nejakého tzv. grammar naziho a dáte mu všetky čísla nášho tohtoročného festníka, dajte nám vedieť, koľko chýb nájde. Keď ich bude cez sto, má u mňa masáž nôh.
Chyby buď zhadzujeme na grafika (a niektoré naozaj zanáša aj on sám…), alebo si to celé posvätíme vetou „Text neprešiel jazykovou korektúrou“. Za tie štyri dni mi prejde rukami a očami toľko čiarok, že už pochybujem o každej jednej a môj obdiv k ľuďom, čo im rozumejú aj o polnoci, exponenciálne rastie.
Čiarka, to je nádych. Pre ochotníkov a ochotníčky nič nové, taká pauza vie spraviť divy. Rovnako tak aj plytký nádych pred dlhým súvetím. Bodku kašľať, ale čiarka, tá má potenciál! Och, tá tenká hranica medzi zmätkom a zmyslom! Moment, v ktorom myšlienka dáva najavo, že ešte neskončila. Tá malá vzbura v plynulosti života! A ako krásne vyzerá tvár plná čiarok! No nenapísať ani čiarku, to môže byť pre spisovateľku nočná mora! Čiarka, to je aj chichot, keď sa váš frajer predkloní, vy stojíte za ním a nedržia mu dobre gate.
Po päťdesiatich rokoch Belopotockého Mikuláša navrhujem spraviť čiarku a pokračovať v načatej vete ďalej. Tak ako texty si totiž v hlave pomyselne čiarkám aj predstavenia, ktoré som videla, a z ktorých som si niečo odniesla. A nemyslím tým ukradnutú rekvizitu alebo angínu od smiechu.
Text nahrávam na disk a píšem ostatným, že „za mňa hotovo“. Zaklapnem počítač a mentálne si zaznačím „choď ešte na Belopoťák“. Verím, že sa uvidíme. Nezáleží na ktorom.
SU
