Dvadsiate storočie so sebou prinieslo búrlivé zmeny. Štáty zanikali a vznikali, konflikty medzi nimi sa riešili čoraz strašnejšími vojnami, vzniknuté totalitné ideológie spôsobili smrť miliónov ľudí, svet sa ocitol na samom okraji zániku – hrozba jadrovej 3. svetovej vojny. Človek narodený na začiatku storočia sa nemusel ani z domu pohnúť a bol postupne občanom viacerých štátov – najprv Rakúsko-Uhorska, potom Československa, počas vojny Slovenského štátu, neskôr znovu ČSR a zrazu bol občanom ČSSR…
Menili sa režimy, menili sa osudy ľudí, ale tí vo svojej podstate zostávali rovnakí. Každý túžil po šťastnom živote, no niektorí sa k nemu neváhali predrať – obrazne, ale aj reálne – cez mŕtvoly. A naopak: druhí sa snažili žiť v súlade so svojím svedomím a ak nemohli pomôcť, tak aspoň neublížili.
Autorská dráma Tomáša Pohorelca Čipkár na pôdoryse príbehu konfliktu dvoch postáv bývalých kamarátov (Mišo a Jano) z Medzibrodu sa snažila vyrozprávať príbeh Slovenska nielen z prvej polovice dvadsiateho storočia. Pre široký časový záber je to príbeh jemne zjednodušený (antagonistické postavy dvoch hlavných hrdinov). Hlavná postava Jano sa symbolicky narodil 1. 1. 1900 spolu s 20. storočím (pre historickú presnosť musím pripomenúť, že 20. storočie začína až 1. 1. 1901, rok 1900 je posledným rokom 19. storočia). Ľudia si od nového storočia sľubovali nádej na lepší život, ale ako sme už naznačili, opak sa stal pravdou – pre svet aj Jana. Napriek svojej šikovnosti aj rozhľadenosti mu život uštedrí viacero rán – rodinných aj spoločenských. Pre totalitné režimy je jednoducho príliš inteligentný, aby ho mohli nechať na slobode. Diváka jeho osud chytí za srdce. Mišo je jeho presný opak – nikde nebol, nič nevie. Klasický slovenský človek milión. Najprv Hejslovák a gardista, potom komunista. Z každej zmeny chce vytĺcť čo najviac, no pritom nemá žiadnu snahu pomôcť iným. Pri prvom probléme podrazí, aby on prežil aj – a hlavne – na úkor druhých. Príbeh venuje pozornosť aj niektorým epizódnym postavám medzibrodskej histórie – strýko vynálezca, pokrokový farár, ktorý v obci založil divadlo a rozvinul kultúrny život. Zameranie sa na regionálnu históriu patrí k prínosom tejto inscenácie. Autorom a realizátorom hry ide jednoznačne o to, aby sa Slováci konečne poučili zo svojej histórie a neopakovali tie isté chyby tak, ako to vidíme v súčasnosti.
Zaujímavým prvkom je použitie živej autorskej hudby. Je to osviežujúci prvok, ale problematickou sa javí istá štýlová nejednotnosť (ľudová pieseň, popové skladby, organ, bicie, kapela a pod.) Texty často dopovedali, čo sa práve udialo. Dvojhlasy nemali vždy čisté znenie. Javisko sa člení na dva priestory – priestor pre hudbu a hrací plán lemovaný drevenou konštrukciou, funkčne sa meniacou – raz domov, potom kára, raz gombíky, potom kolesá auta… Občas to pripomína jarmočné divadlo (čo by dopĺňalo predstavu čipkárskych predajov na jarmokoch), no scénografia akoby používala iný slovník než hra. Často je doplnená čipkárskym tovarom (obrusy, šatky), akosi tam však chýbali tie povestné čipky… Otázka k prvku tieňového divadla: prečo herečka bije tieň? To je skôr vtipné než vážne.
Téma aj hlavná myšlienka prinášajú divákom silné posolstvo, no v ich spracovaní majú tvorcovia ešte kus cesty pred sebou. Predloha by si vyžadovala dôsledné psychologické herectvo a prácu s presnými motiváciami postáv v priestore spolu s vystavaním mizanscén. Herci však občas hrajú insitne. Hereckým prínosom je vstup autora textu – situácie aj mizanscéna zrazu fungujú presnejšie. Prekvapivým momentom je kruhové zarámovanie príbehu – v prológu je hlavný hrdina vo väzení (na psychiatrii?), aby sme v epilógu pochopili, že sa ocitol už za bránami tohto sveta…
RJ
