08:20

Bežím na raňajky. Čas mi zostáva už len na hltanie, žutie si necháme na čas presunu z Parku do MsKS. Ak si mám vybrať, či uprednostním spánok alebo predĺžený čas rozpadu poživín na živiny, až napokon na viny, vyberám si spánok, pretože keď začnete rozkladať spánok, nemôže vám vyjsť žiadna vina, len čistý pán, áno alebo ok. A na tom predsa nemôže byť nič zlé. 

08:46

Každé ráno majú otvorenú terasu a je možné vyniesť si raňajky na vonkajší stôl. Tentokrát, keď sa naozaj ponáhľam, sú posuvné dvere zavreté a ja dnes nemám chuť naplniť podstatu svojho znamenia zverokruhu. Nič to, mňa by už zabilo len viac kofeínu, takže v poriadku, ale nie som jedna z tých, čo sa idú poskladať z toho, aby denne naplnili nejaký exaktne empiricky vyskúmaný vykonštruovaný počet krokov, lebo im z toho idú vybuchnúť inteligentné hodinky. Inak, keď sme už pri umelej inteligencii… Uháňam a prehliadam piktogramy vyvesené na ceduľke na začiatku mosta. Na ceste späť mi už horela dlaň aj s rukávom, keďže som zakrývala svoje hriechy pred tým hore (pred okom kamery, lebo sú nainštalované tesne pod strechou dreveného mosta, alebo teda asi pred tým, kto sa potom díva na tie kamerové záznamy). Takže aké z toho plynie ponaučenie?

08:53

Ísť okľukou, lebo aj tak mi ešte zvýšil čas. Alebo nabudúce stavať betónový most.

09:01

Karol Horváth mi na hodnotení kradne slová z úst. Veľmi sympatické. Aj by som mu to rada povedala, ale predbehli ma obe porotkyne a ja už zas musím bežať na predstavenie recitátorov II. kategórie.

09:58

Sedím v divadelnej sále a čakám, čo sa bude diať. Teraz ticho, nemôžem písať, vypínam si všetky zvuky zariadenia, neustále sa mrvím v kresle a počúvam, sledujem…

10:57

A napokon sa aj tak udialo to, čo som nečakala. Dojatá utekám za deckami, chcem im povedať, aké boli skvelé a ako som sa bavila.

11:30

Kváziobedujem. No, skôr na obed čakám a pritom sa rozprávam s ľuďmi, čo majú k divadlu a recitácii bližšie ako ja.

12:30

Až teraz skutočne obedujem. Je nás tu ako nas… nastrúhanô.

12:56

Zas utekám v najlepšom, tentokrát na druhú časť recitácií II. kategórie, a to by som mala ešte poriadne stráviť prvú časť (a obed)!

13:03

Pomaly sa do toho dostávam…

13:57

Revem už asi po druhýkrát. Predstavujem si, ako sa z tých detí musia dojímať ich sprievodkyne, vedúce, mentorky, lektorky, učiteľky, rodičia. Či sú na to zvyknuté a, povedzme, imúnne voči takýmto emocionálnym výbuchom, aké teraz neviem udržať ja, alebo či niekde tam vpredu dole niekto žmýka dušu ako ja. Fu, ani to nie sú moje deti a takto ma to dokáže zvalcovať… Ak sa podarí, nabudúce sa pôjdem radšej pozrieť na starších, nech ma zas dojmú iným spôsobom a doriadia úplne inými mechanizmami. Aby som bola kompletná.

14:04

Zas spovedám detiská. Nechcem fangirlovať, rôznymi spôsobmi sa to snažím zakryť, no podľa mňa ma majú prečítanú. Zato mi všetci ochotne dávajú rozhovory, možno len zo súcitu, alebo z ľútosti?

14:20

Chcem ísť spať.

14:22

Nejdem spať, ešte jeden posledný pokec s J. B., už po 58-krát.

15:00

Jasné, že nejdem spať. Utekám na rozbory, som zvedavá, čo na MOJE DETI povedia porotkyne. Hej, namotala som sa. A úplne zaľúbila.

16:50

Ale teraz už fakt musím ísť spať, aspoň takého maličkého šlofíka si hodiť.

17:11

Zas nič z toho. J. B. vie presviedčať. Dávajte si pozor. Táto schopnosť môže postihnúť každého a rastie priamo úmerne s nadobúdaním rozmanitých skúseností a zážitkov.

18:10

Konečne na izbe. Už nestíham spať, chystám sa na predstavenie.

18:37

To už nestíham. Tak ten šlofík.

19:10

Tentokrát už naozaj. Vychádzam z izby a kráčam k MsKS.

19:23

Zoznamujem sa s Filipom. Má taký odveci prízvuk. A namiesto slovenského dumavého „uuuuhmm“ čobí „eeeee“. Ako Španieli.

19:30

Záhada vyriešená. Je to Poliak.

19:56

Viete, čo majú spoločné Absynt a Absinth? Oboje neponúkajú príjemné pocity. J. B. a A. T. nesúhlasia.

20:54

Ja mám rada príjemné veci, spravila som dobre a večer som uzavrela s V. J. (vídžej), D. J. (dídžej) a J. B. (toto som čítala potichu). Ďakujem!

Text: Anonymná pozorovateľka