Prečo a ako sa objavujú veci na miestach, kde nikdy neboli? Alebo prečo nie sú tam, kde boli vždy? Toto takto predsa predtým nebolo! Nedá sa spoľahnúť na ľudí a aj tie veci sa neustále len menia. Pred televízorom bol predsa vždy gauč a vedľa vchodu bol vešiak na kabáty. Určite tam bol! Tak načo stále všetky tieto zmeny?

Práve zmena je ústrednou témou inscenácie trnavského Disk-u. Sedem divných rôzne deformovaných postáv, ktoré akoby vypadli z nejakej prazvláštnej ľudskej komédie (alebo mimoriadne svojskej comedie dell’arte), sa snaží prísť na to, čo sa s nimi stalo a na to, čo s nimi bude ďalej. Majú ostať stáť v bezpečnom bode alebo sa pohnúť a riskovať, že si vyberú nesprávny smer, kde ich čakajú len ďalšie straty? Veď nerobiť nič je podstatne jednoduchšie, ako sa mýliť a zas a znovu zlyhávať. Každá zmena predsa nemusí byť nevyhnutne progresom. Každý pohyb nemusí byť len vpred. Veď aj tak sa iba stále moceme v kruhu a opakujeme vždy tie isté chyby (ako nám vraví teória zrkadlenia). Alebo nie?

Očakávaný hosť nedorazí na večeru, nemáme vodcu, ktorý by nám povedal, čo treba robiť, namiesto lásky ostáva medzi ľuďmi len manipulácia. Na nič sa nedá spoľahnúť. Ľudia menia svoje správanie, svoje emócie, svoju orientáciu, sú prítomní vtedy, keď netreba a neprídu vtedy, keď ich zúfalo potrebujeme. A keď napokon zomrú, tak máme skutočne čo robiť, aby sme sa ich vôbec dokázali zbaviť.

Herci v krikľavo farebných cirkusantských kostýmoch zapĺňajú priestor a za kvílivých tónov thereminu vytvárajú ironický obraz cynického sveta, do ktorého prichádzajú len tie zmeny, o ktoré nestojíme. Jedinou nemennou oporou je klasická literatúra, poézia a jazzové štandardy. Čo je však dôležité, prebleskuje tu však aj istá nádej – máme budúcnosť a nakoniec sa nám uľaví.

V precízne komponovanom slede krátkych výstupov sa Disk-ári vyrovnávajú so svojou vlastnou situáciou – so stratou vedúcej osobnosti Blaha Uhlára. A našťastie tak nerobia formou nejakej „pocty“, alebo spôsobom, ktorý by nevhynutne vyžadoval znalosť kontextu tohto súboru. Ich inscenácia totiž hovorí o univerzálnych ľudských problémoch, o pochybnostiach, ktoré dennodenne formujú naše správanie. A to, že BU prostredníctvom audio nahrávky v tejto inscenácii aj účinkuje, nie je len adekvátnym pripomenutím jeho osobnosti, ale aj dôkazom toho, že dialóg, ktorý viedol so súborom, aj naďalej pokračuje.

Juraj Bielik