Divadelný súbor Teatro de Balugas z dediny zo severného Portugalska podľa všetkého žije nomádskym spôsobom života. Hovoria, že každý a každá z nás by sme mali rozpovedať svoj príbeh, lebo druhí to povedia za nás.

Ich inscenáciu A Furgoneta (Dodávka) som videl bez znalosti portugalčiny, bez titulkov a synopsu som si prečítal až po zhliadnutí predstavenia. Pokúsim sa zachytiť svoje dojmy z nej, tak ako som ju vnímal počas pozerania.   

Príbeh, ktorý v inscenácii tvorcovia rozprávajú, nesie viac línií a najviac sa sústreďuje na dvoch bratov Romãa a Joãa, ktorí cestujú vo svojej dodávke. Snažia sa ľuďom v horách predať tovar. Prežiť v skutočnom svete, ktorý je zároveň plný magických výjavov. Vo svete, ktorý zažíva pokročilú ekologickú katastrofu v podobe ustupujúcich hôr a úbytku rýb v mori. 

Dodávka bola pre rodinu dvoch bratov nositeteľkou zisku, ale aj nadväzovania vzťahov. Hlavne starší syn po vzore otca neúnavne pracuje na tom, aby ich pouličný obchod získal v nových podmienkach strácajúcej sa minulosti druhý dych. Túto existenciálnu stránku príbehu strieda jemný až mystický obraz starého rybára, ktorý vo vani drží morskú pannu, ktorú vytiahol z mora a zachránil. Jeden z bratov jej pomáha vrátiť sa späť do  jej prirodzeného prostredia. V závere sa stávame svedkami možnej retrospektívy, v ktorej sa ocitajú obaja bratia ako malí chlapci so svojou matkou.  

Repliky či obrazy z vnútra dodávky, alebo po jej otočení, keď sa premení na kúpeľňu s vaňou, v ktorej leží herečka v kostýme morskej panny, sa niekoľkokrát opakujú. Tvorcovia akoby chceli zopakovať fragmenty o prostredí, o ktorom rozprávajú a ubezpečujú sa, že informácie o úbytku rýb či hôr v ušiach obecenstva nezaniknú. Pocit existenciálneho ohrozenia obyvateľov hôr a hôr samotných je potlačený do zvláštneho sentimentu či naskicovaných odkazov z minulosti, za ktorými cítiť tragédiu, o ktorej sa môžeme len vzdialene domnievať.

A Furgoneta portugalského súboru Teatro de Balugas načrtáva marquezovské obrazy, ktoré prenáša do problémov zanikajúcej komunity kdesi v horách. Sú príbehy, ktoré v sebe nosíme podobné tomuto, alebo tie svoje nechceme radšej ani spomínať? Ale potom ich rozpovie niekto iný, inak a to už  prestanú byť tie naše vlastné. Tak ich rozprávajme, aby sme nevymizli!

Marek Godovič