Zamysleli ste sa, aké náročné je pre divadelníka predviesť predstavenie v čase pred poludním? Vôbec, sledovať herectvo je hodné obdivu. Nedajbože ho hodnotiť. Bez životabudiča, rannej šálky kávy. Bez obľúbeného hrnčeka kakavka. Nevypitého čajíka, lebo bol príliš horúci.

Aj čajka – performerka Lucia Dekýšová do seba nestihla vliať svoj dúšok vtáčieho mlieka. Napriek tomu bola atmosféra predstavenia v štúdiu Tatra podľa hlavnej predstaviteľky z triedy vtákov príjemná, hoci sa trochu šmýkalo. Keď čajka v eufórii strmhlavého lietania porozlieva vodu, nech sa nečuduje, že jej chýba príľňavosť.

Čajka Jonathana Livingstona je prvou skúsenosťou Lucie s monodrámou. Po prvýkrát s perím na trh. „Je to zaiste náročnejšie, byť na všetko sama. Byť na javisku sólo a po predstavení upratovať všetko to napadané perie“, tvrdí. Sama sa však necítila. „Najprv to bol stres. Čo, keď na niečo zabudnem, nepoviem“, rozhovára sa Lucia. Vraj si však zvykla. Samovystupovanie ju oslobodzuje a byť single v oku reflektora si začala užívať.

Zaujala ma pohybová zložka predstavenia. Čajčia (tento prívlastok od slova čajka si s dovolením Romana G. vypožičiavam) choreografia bola spočiatku improvizáciou, neskôr zušľachtená o presne nacvičené pohybové prvky. Lucia netancuje preto, že nemá čo povedať. Je to doplnenie feelingu a zaostrenie výrazu, ktorý chce divákom adresovať. S choreografickým prevedením letu čajky ako aj s literárnym námetom prišiel režisér Peter Luptovský. Nechcel jej však hneď pristrihnúť krídelká. Koordinoval jej let z bezpečia zeme. Lucia vždy dodala aj niečo vlastné, autorské, autentické a sugestívne.

Vedome či nevedome Čajka spustila záujem o monodrámu v Žiari nad Hronom. Redakcia pre adeptov odporúča aj ďalšie zvieracie hry: Chrobák v hlave, Kým kohút nezaspieva, Nosorožec a Pes na ceste.

Pani Švoňavá