Hneď na úvod sa musím priznať: nie som človek, ale mileniál, jednotka splodená v nemocnici bez internetu v čase vlády otca národa, kedy Majster Splinter ako obria antropomorfná krysa dávala rady svojim zverencom (a fanúšikovia ich nahrávali na VHS kazety) a kedy vlastniť nintendo znamenalo byť niche (či skôr nindža) celej ulice. Redakcia ma napriek tomu poverila napísať tento úvodník. Prečo? Sme na tom biedne, vravia, instantnú polievku obedujú až pričasto, radi by zaplatili aj mladšiemu autorstvu, ale to poväčšine stojí na námestiach s transparentom, snaží sa zaplatiť prvý nájom alebo dokončuje štúdium v nádeji, že mu titul na niečo bude. Ja, mileniál so schopnosťou poprieť osobné potreby a duševné zdravie som pre nich výhra. Tak píšem, o nás, o tejto dobe, aj keď som sa narodil v minulom storočí a trápne napodobňujem slovník GenZ, ktorý mi iba nedávno poslal ako online odkaz kolega Švoňava.

Žijeme v zvláštnej dobe algoritmov a kultu mladosti a my v redakcii sa snažíme držať krok s papierom v ruke, popíjajúc pritom batch a dúfajúc, že čitateľstvo ešte nezabudlo, ako vonia tlač. A tu je ten háčik! Zatiaľ čo niekto si užíva súkromné vily a kancelárie s nádherným výhľadom, my, redakcia i organizátorstvo, šetríme, kde sa dá. Už nebolo možné ani zaplatiť dlhoročného šéfredaktora festníka Sama Trnku, ktorý podľahol kúzlu korporátu a akvaristiky. Niektorí investujú do technológií, aby nemuseli platiť ľudí, alebo sa na vážne životné otázky už nepýtajú mamy, ale chatu GPT. A my zatiaľ dumeme, či sa toto nulté číslo vôbec zmestí do rozpočtu.

Píšem tento text, aby som omladol a budem sa na vás chodiť dívať, aby som, naopak, zmúdrel. Presne v tom tkvie mágia FEDIM-u! A medzičasom som splnil prvú úlohu – 1800 znakov, presne ako chceli. Teraz čakám, až ma kolegovia povzbudia napísať ďalšiu glosu. Alebo snáď rozpútať revolúciu? To by ale chcelo viac než iba príkaz od skromnej redakcie. Crash – crash – bang!

-mol-