Poznáte to porekadlo – Dôjde na psa mráz!? Došiel. Každé ráno som sa so znepokojením díval do rozpisu článkov a pri poslednom úvodníku stále svietilo moje meno! Nuž, idem si obliecť niečo teplé a idem na to…

Toto bol najlepší FEDIM, aký som kedy zažil!!! Avšak (nielen) kritici by mohli namietať, že toto bol zároveň jediný FEDIM, ktorý som zažil. Ale… that’s change my mind. Nie som divadelník. I keď raz som sa ocitol (vôbec neviem akým zázrakom) v jednej vedľajšej postave, v inscenácii Červený telefón, od môjho spolužiaka na vysokej škole. Jedno vystúpenie herca nerobí, ale kto si môže povedať, že vypredal ružomberskú kinosálu? Ja nie – bolo tam pár miest voľných.

Aj vďaka tejto divadelno-infantilnej skúsenosti si veľmi vážim svet divadelníkov. Nie je to môj prvý divadelný festival. Viem, že do tohto sveta tak celkom nepatrím, ale užívam si každý rozhovor, ktorý môžem v zákulisí sledovať. Každý interný vtip. S údivom sledujem, ako sa všetci poznáte a nedokážem pochopiť, ako si viete zapamätať toľko mien! Dokonca aj s priezviskom!

Do zalamovania (Od slova zlomiť, v zmysle zlomiť palicu nad peknou grafikou, pozn. red.) som sa púšťal s obavami. Predtým to robil slávny Samo Trnka, sťaby môj hrdina slovenského humoru (Gabo, prepáč…). A ten nastavil latku dostatočne vysoko. Kto ma videl, jednoznačne vie, že by som ju nepreskočil… Tak som sa ju rozhodol obísť.

Náš Lineárno-Ekvilibristický Graficko-Informačný Trucovník (skrátene Ledžit), vznikal za ustavičného kvílenia a brechania ušľachtilých psov, za hojnej podpory excelentných pagáčov a štrúdiel, no najmä s neutíchajúcim odhodlaním celej redakcie. A v meste tak posvätnom, ako Nitra, nesmiem zabudnúť poďakovať aj našej patrónke, ktorá nás hojne podporovala (nielen chmeľom).

S láskou v srdci, s myškou prilepenou k ruke, budem spomínať na NAJLEPŠÍ FEDIM EVER!

Michal Hricko