Inscenácia žilinského súboru LET už počas predstavenia vyvolávala rôznorodé reakcie. Zatiaľ čo niektoré dámy hovorili, že im vybrané hlášky pripomínajú ich mamy – „Na niečom sme sa dohodli, nie?“, alebo sa nechali inšpirovať porovnávaním károv (oboje slečna za mojím chrbtom), tak niektorí mládenci pri hudobných číslach zvesela do rytmu kyvkali hlavami, ba zavše si i pospevovali anglické texty! Čo na to tvorivý tím?

Čo bolo skôr? Téma alebo literárne predlohy?

Tatiana Altusová: Najprv sme mali tému. Potom sme začali hľadať texty, ktoré sme postupne zhromažďovali, zažrali sme sa do toho a napokon vznikla inscenácia.
Barbora Juríčková: Najviac nás inšpirovala kniha esejí Rebeccy Solnit Muži mi to vysvetlia. Pochopili sme, že každá z nás má za sebou nejaký príbeh, nejakú skúsenosť. A keď sme začali sondovať, prípady pribúdali, ukázalo sa, že to je naozaj živá téma.

Všetky dokumenty, ktoré ste použili, sú autentické?

BJ: Áno.

A ako vznikalo scénické riešenie – bojisko, ring?

BJ: Jedna zo Solnitovej esejí má názov Najdlhšia vojna. Má pravdu, vojna pohlaví sa začala už veľmi dávno a stále trvá. Bola dokonca úvaha, že by dievčatá boli oblečené vo vojenských uniformách. Potom som koketovala s boxerským ringom, ale ten sa ukázal byť finančne náročný. No a keď sme išli v rámci výskumu na kurz sebaobrany, tam mali na zemi penové puzzle, ktoré sa nám najprv zdali detské, ale napokon sme ich použili a ukázali sa byť veľmi funkčné.

A ako to bolo s kostýmami? Hľadali dievčatá odvahu? Nebol to problém?

TA: Vôbec to nebol problém. Rady chodíme s kožou na trh.

A bol teda vôbec nejaký problém?

Laura Šebová: Ja som nechcela legíny.
BJ: A má ich.
LŠ: Strašne som nechcela legíny, a dostala som ich.

To bol režijný diktát?

BJ: To bola náhoda, dievčatá doniesli, čo mali doma.
LŠ: Ja, koza, som doniesla legíny.
BJ: A citlivé bolo ešte, napríklad, keď mali hrať mužov, chlipne sa pozerať a podobne. Do toho sa im nechcelo – „Fuj, ty kokos, to, čo je, úplne mi je z toho zle.“

Tu na FEDIM-e publikum vďačne tlieskalo. Stretli ste sa aj s protichodnými reakciami?

LŠ: Boli aj také plaché pokusy o protiargumentáciu, ale len plaché, lebo vedeli, že sa do nich pustíme.
BJ: Sú, samozrejme, rôzne reakcie, ale aj mnohí muži to prijímajú veľmi dobre. Treba povedať, že sme rozvírili diskusiu a otvorili otázku, kde sú vlastne tie hranice… Mnohí sa pýtali: „… a to sa teraz na ženu ani nesmiem pozrieť…?“

Ako sa utvárala hudobná dramaturgia?

BJ: Bavilo ma hrať sa s kontrastmi. Pôvodne som uvažovala o gýčových slaďákových songoch. Stret romantického sna a krutej reality. Dievčatá potom spravili playlist. Tie piesne sú o láske, aj o peknej, úprimnej láske, ale v našom kontexte sa ocitajú v nových súvislostiach.

A technická otázka, vlk mal veľké ruky aj zuby, ale oči som si nevšimol. Zabudli ste doma nejakú rekvizitu?

Nie, tam nešlo o takýto prvok, to bola „len“ iskra v oku!

-mrd-