Tamara Richtárechová

Recitátorka pristúpiIa k výstavbe svojho prednesu (textu I. Bachmannovej Osvietenie)  tak, že si zvolila pomalé, zvažujúce rečové tempo. Tento spôsob, spojený s pomalým príchodom   v úvode prejavu pôsobil sľubne a  zaujal, no časom zvádzal recitátorku k nadužívaniu intonačných výrazových prostriedkov a k nadbytočnému melodizovaniu reči. Rečové tempo spojené s melodizáciou reči sa v priebehu prednesu nemenilo a stávalo sa stereotypným. Recitátorka sa až príliš snažila textu pomáhať využívaním výrazových zložiek reči, čo potom prekrývalo význam textu. Priamočiarejší a jednoduchší prednes by poslucháča viac vtiahol do obsahu a pôsobil by sugestívnejšie. Pomerne nečitateľná bola práca s predmetom (kamienok? malý talizman?), ktorý počas prednesu držala v ruke a na konci  ho pustila na zem. Určite mala táto akcia metaforický význam, žiaľ, nevedela som ho rozlúštiť. Tamara Richtárechová má dobrý potenciál, na ktorom sa dá stavať, tentokrát však svoj prednes po výrazovej stránke trochu prekomplikovala.

Diana Prachárová

Diana Prachárová patrí k skúseným recitátorkám s veľmi dobrým potenciálom. Do svojho prednesu (montáž z poézie J. Bodnárovej a R. Jurčovej) je evidentne vnútorne silne zapojená a nesie dobrú energiu.  V tomto prípade však došlo k istému prešpekulovaniu, čo sa odráža v nadužívaní výrazových zložiek, ktoré recitátorka  často a bez prípravy mení. Tým si význam textu rozbíja. V prednese využíva veľmi často dramatické pauzy, ktoré však po čase strácajú účinnosť. Predimenzovanosť vo využívaní páuz a rozbíjanie plynulého toku reči pôsobí po čase zmechanizovne a stereotypne. Účinnosť prednesu trochu narúšalo aj kostýmovanie (veľmi široké sako, ktoré mala prehodené cez plecia a ktoré si napokon, v súvislosti s textom o svojom vyzliekaní, obliekla). Nápadná veľkosť saka zvádzala divákov k rozmýšľaniu, ako ho napokon využije, čo tiež odvádzalo pozornosť od vnímania samotného prednesu.

Text: Helena Čertíková

Hana Hvozdíková, S. Plath, T. Hughes: Listy a výkriky. Básne pre Sylviu Plathovú (montáž)

Zrelá recitátorka siahla po náročnej predlohe plnej silných metafor a vrstvených obrazov, ktorú spracovala vo výborne zostavenej montáži z básní Sylvie Plath a jej manžela, spisovateľa Teda Hughesa. Dramaturgicky premyslene vedie poslucháča od Plathovej komplikovanej vnútornej výpovede, oblúkom sa k nej vracia, no medzitým ponúka svoj pohľad na postavu Hughesa ako človeka, ktorého sa verejnosť často zjednodušene pokúša obviniť zo spoluúčasti na tragédii spisovateľky. Recitátorka však vnáša do interpretácie porozumenie, empatiu a ukazuje aj jeho citlivú stránku. Montáž rieši dvojpólovosť pohľadov s interpretačnou istotou, výpoveď je presvedčivá, emočne pravdivá a podaná s vnútorným naplnením. Nejde len o technicky zvládnutý prednes, ale o jasný osobný postoj, o odvahu a hlbokú interpretáciu. Mimoriadne silným a funkčným momentom bol už samotný úvod dýchania s rekordne dlhou pauzou. Táto tichá, krutá, ale významovo plná medzera bola vnútorne prežitá a recitátorka v nej dokázala udržať pozornosť diváka bez slov, len cez svoju prítomnosť, koncentráciu a silu ticha. Ide o interpretačne vyspelý výkon, v ktorom cítime odvahu, cit pre detail, tvorivosť, intonačnú istotu a schopnosť preniesť náročné básnické obrazy do silného diváckeho zážitku.

Text: Zuzana Budinská

Zuzana Gnapová, Patricie Gonzalo de Jesús – Vzdušné korene

Koláž z textů je dramaturgicky velice nosná a interpretkou přesvědčivě vyložená i prožitá. Ženské téma frustrace a jakési vnitřní revolty ve světě mužské dominance recitátorka uchopuje mnohovrstevnatě s celou škálou promyšleně využitých výrazových prostředků. Silně se tak skrze předlohu osobně vyjadřuje v přehledně zvládnutémcelku.

Monika Kubandová, Pavol Országh Hviezdoslav – Ráchel

Interpretka sugestivně, se zaujetím, ponorem do tématu a hlavní postavy Rachel rozvíjí biblický příběh vraždění neviňátek. Text je postaven především na dialogických partech, kterými nás koncentrovaně vede s poměrně citlivou stylizací postav i zdařilou prací s řečí vázanou. Doporučujeme se při další práci na textu zaměřit především na lepší výstavbu celé situace, která je už od samého začátku příliš dramatizovaná a neumožňuje tak větší gradaci v postupném vývoji celé tragédie. Rovněž pak promyšlenější práce se škrty by výkonu prospěla.

Text: Martina Longinová

Natália Holoďáková, Rupi  Kaur: Domov

Krehký až detinský zjav a prejav recitátorky podporený jednoduchým bezpohlavným kostýmom perfektne fungoval v úvode tohto prednesu ako obraz naivnej čistej nevinnosti. Transformácia výrazu do sveta znásilnením traumatizovanej zrelej ženy, ktorá túto skúsenosť prežíva znova a znova pri nových intímnych stretnutiach je neprirodzená a nepôsobí uveriteľne. Tu sa žiada predsa len výkon podporený životným poznaním sily a slabosti ženy, potlačenie vonkajškovej plačlivosti a zvýraznenie racionalizácie s hlbokým zvnútornením duševne mutilujúceho zážitku.

Filip Ceľuch, Mahmúd Darwiš: Prichádzam k tieňu tvojich očí

Filip sa štylizuje do polohy záhadného až magického príťažlivého mladého muža v čiernom akoby ezoterickom kostýme a svoj prednes pretkáva množstvom dôrazov, gestických dopovedaní a páuz. Táto metóda nejaký čas funguje a recitátorovi sa darí vytvárať dojem, že naozaj ide o niečo mimoriadne dôležité, čo pre neho samotného je aj nepochybne pravda. Poslucháč sa ale postupne unaví, ťažoba a pauzy začnú presahovať hodnotu vypovedaného a celkový dopad výpovede sa stáva sporným až kontraproduktívnym. Filip má toho v repertoári viac, takže pokojne môže uplatniť princíp „menej je viac“ a dosiahnuť oveľa účinnejší výsledok.

Text: Richard Veselý

Marek Sivák, Wisława Szymborska – Deti doby, Na sklonku storočia, Tortúry (koláž)

Humanizmus Szymborskej poézie ako napísal iný poľský básnik Stanisław Baranczak, je humanizmom bez pátosu a veľkých slov – a to ho robí autentickým a fascinujúcim. Je v nej rovnako prítomná starosť o človeka, ako i o celé spoločenstvo naprieč dejinami. Ukazuje sa, že ten istý tvor je schopný bezhraničnej lásky i nepredstaviteľnej krutosti, že ako ľudia sme neodňateľne spätí s dobami, v ktorých bežia naše životy a že je nesmierne ťažké, až nemožné prenášať individuálnu skúsenosť z jednej generácie na tú ďalšiu. Slabinou Sivákovej koláže je krátenie básní, pri ktorom došlo k vypusteniu významovo relevantných častí. V texte sa tu „…dušička presúša, / stráca, vracia, približuje, vzďaľuje, sama sebe cudzia, nepochopiteľná,/ raz istá si, raz neistá svojím jestvovaním…“  Ešte predtým sa však recitátor výrazovo hrá s tvarmi slova „politický“, čo je len náznak ďalšieho priebehu recitácie,  ktorý prináša zrozumiteľné tlmočenie obsahu, a jeho zreteľné rozdelenie do dvoch dopĺňajúcich sa častí. Tá prvá je odľahčená, ironizujúca, posunutá až k žoviálnosti výrazu, tá druhá zasa rozvážnejšia a významovo zaťaženejšia. Sivák sa suverénne pohybuje v priestore textu, účelne využíva refrény, je akurátny v práci s tempom, rytmom a pauzou i v akcentovaní ťažiskových veršov a slov. V závere sa zahral na básnika a tvorivo spojil do pointy tri verše z dvoch odlišných básní, aby tak svoju koláž významovo zavŕšil.

Bruno Vidan, Zbigniew Machej – Podunajský apokryf

Báseň poľského autora je štylizovaným prerozprávaním príbehu Ježiša Krista, ktoré sa rozbieha na viacero strán: je pochybovačné, relativizujúce, potvrdzujúce, usúvzťažňujúce a azda štipku aj prorocké.  Toto rozbiehavé rozprávanie vo veršoch uzemňujú, korigujú a držia v línii historické skutočnosti tvoriace kostru príbehu. Pristúpiť k nemu s vážnosťou znamená obsiahnuť aspoň základný význam jeho oporných bodov, aby bolo to, čo bude následne vyslovené, možné aspoň zamak brať vážne. A tu leží hlavný problém Vidanovho prednesu. Recitátor v podstate od začiatku nevie, čo to presne hovorí a preto ani nevie, ako by to mal povedať. Zvoliť si žoviálnosť ako základný interpretačný kľúč k tomuto textu, ako určujúce hľadisko, ktorým sa naň ide nazerať, možno prinajmenšom označiť za problematické. Takéto uchopenie potom pochopiteľne generuje ďalšie interpretačné a prenesene aj výrazové problémy. Na prvý pohľad sa Vidanov prednes javí ako energický a sebavedomý, nie je však krytý skúsenosťou, ktorá by recitátora priviedla k hľadaniu iných, než povrchných významov.

Text: Peter Milčák