Text: Anna Hajduková

Filip Korim,  Milan Lasica – Hore nad mestom

Rozsahom skromnú báseň Milana Lasicu si na prednes zvolil Filip Korim. Spoveď umelca – maliara, bola zaiste lákavou voľbou pre recitátora, avšak pri jej spracovaní chýbala väčšia ľahkosť, nadhľad a štipka “lasicovskej” irónie. Ocenili sme však vytvorenie atmosféry ateliéru “nad mestom” a obrazu umelca, obhajujúceho si svoje miesto vo svete. Hlasový a osobnostný potenciál recitátora by však určite viac vynikol s lepším výberom textu.

Matúš Petrovský,  Arkadij Averčenko – Osamelý pán

Matúš Petrovský si na prednes vybral príbeh “Osamelého pána”, ktorý svojimi katastrofickými scenármi zničí inak príjemnú priateľskú večeru. Grotesknú a ironickú osobitosť textu sa podarilo recitátorovi presne zachytiť a udržať počas celého prednesu.
Prvotná nervozita sa rýchlo rozpustila, keď sa ozvali pozitívne reakcie publika, ktoré Matúša povzbudili a dodali mu energiu a sebaistotu. Hoci dokázal jemne a presne diferencovať jednotlivé postavy, chýbala prednesu presnejšia výstavba a gradácia, ktorá by záverečnej pointe pomohla ešte lepšie vyznieť.

Barbora Demeterová, Janko Kráľ – Kríž a čiapka

Podmanivú baladickú atmosféru priniesla na javisko Barbora Demeterová. Jemné kostýmovanie a využitie rekvizity – tamburíny pomohlo recitátorke vytvoriť silnú hlavnú postavu Maru ako rebelku s výraznou energiou. Pekná práca s rytmom sa však striedala s miestami až príliš tragicky interpretovanými pasážami. Výrazný dramaturgický škrt nepriniesol potrebné vybudovanie napätia a záver básne pôsobil, žiaľ, trochu rozpačito.

Martin Spišák, Omer Friedlander – Saferský žid, ktorý prežil holokaust

Martin Spišák je disponovaný skúsený recitátor, ktorý pekne tvorí obrazy, text má logicky vystavaný, presne člení jednotlivé pasáže a veľmi cielene pracuje s pauzou. V porote rozprúdil diskusiu, do akej miery (ne)využiť aj úsmevný a hravý potenciál vzťahu dvoch bratov so starým “Židom” a vytvoriť tak väčší kontrast k starcovi – preživšiemu holokaust. Jednohlasne sme však ocenili objavnú dramaturgiu a mnohovrstevnatý výklad náročnej poviedky. Pomedzi sympatickú nedbanlivosť vniesol recitátor aj veľmi citlivé momenty a ťažkú tému sa mu tak podarilo uchopiť s veľkou ľahkosťou.

Romana Eštóková, Samuel Beckett – Tak povediac

Absolútne absurdný “tak povediac” kreativity a originality plný počin sa podaril Romane Eštókovej v interpretácii básne Samuela Becketta. Recitátorka vytvorila nesmierne autentickú výpoveď o blúdení medzi pochybnosťami a túžbou veriť. Pomocou rekvizity (ukulele) zvádza súboj medzi “popruhom” stvárňujúcim napr. dusenie, spútanie, a iné “šialenstvá”, a na druhej strane nádejou, vierou a krásou, ktorú prináša zvuk nástroja. V porote sme diskutovali o miere využitia rekvizity na úkor slova, nepochybne však ide o odvážny a hravý prednes, ktorým zaujala i publikum. Divákov sa nebála adresne oslovovať a dokázala ich tak šikovne vtiahnuť do svojej hry.