Jana Mikitková: A keď už mamu ide z hrobu budiť, tak to je už veľmi naliehavé… Zuzanka sa mi zdala taká trošku málo smutná, ubolená, takže tu by som vyžadovala trošku silnejšiu energiu.
Eva Pršová: (recitátorke)Vieš, čo je bublina… To je tiež taký malý zázrak. Možno si nám mohla viacej nadávkovať z toho zázraku. Ten text nie je smutný, aj to, že bublina praskne, to vôbec nemusí byť smutné ani žiadna tragédia. Tak veď čo sa stalo? Urobíme si ďalšiu bublinu.
Ingrid Zachorecová: A potom to uvoľniť, lebo tá bublina chce lietať.
Jana Mikitková: Tak, ty si si zobrala riadnu kladu.

Eva Pršová: (recitátorke) Nie žeby som ťa chcela teraz pred všetkými vyzdvihovať…
Otecko recitátorky: Kľudne môžete.
Celá sála: (smiech)

Ingrid Zachorecová: Možno si to chcel nechať na publikum, či si sa zaľúbil, alebo nezaľúbil.
Recitátor: Áno, ani ja som sám nevedel.
Eva Pršová: To, že ty nevieš, to je už tvoj problém, ale ja verím, že áno.

Eva Pršová: A dobre si sa v tom texte cítil?
Recitátor: Hej, akoby som to bol ja.
Eva Pršová: Myslíš, že by autor použil slovo „docela“?Recitátor: No, niečo som si tam pridal, hej.
Eva Pršová: To si mal tak pripravené, to gesto?
Recitátor: Nie, to mi tak vyletelo.
Eva Pršová: To znamená, že si dobrý improvizátor.
Recitátor: Hej.

Ingrid Zachorecová: To na konci priezviska čítam to ako j alebo ako i?
Recitátor: Ako chcete. (smiech)
Ingrid Zachorecová: Tieto témy, ktoré tam ukrýva Peter Petiška, v tej saláme… Ako komu by sa to páčilo, keby ho aj v dnešnej dobe niekto oklamal, či už pri tej saláme, alebo aj pri niečom inom?

Eva Pršová: Stále tu máme aj takého barana, ktorý ide s ovcou, bože, s kozou, kožou na trh.

Ingrid Zachorecová: Najviac pekný si bol pre mňa práve v tom závere.

Jana Mikitková: Konečne sme pri tom Zakliatom čase. (sme v časovom sklze)
Pár chvíľ nato:
Eva Pršová: Ale k tomu až potom, neskôr. Aby som ťa len nechválila teraz… Hm, ale ešte ťa budem chvíľočku chváliť, dobre?

Text: Alexandra Múdra