Matej Moško – nielen riaditeľ, ale aj delegát
Niektorí si môžu myslieť, že toto bude klasický konvenčný rozhovor s programovým riaditeľom Scénickej Žatvy, ale nie je to tak (resp. nielen)! Nie všetci totiž zrejme tušia, že Matej je aj spojkou medzi Slovenskom a svetom ako kontaktná osoba s Medzinárodnou asociáciou neprofesionálneho divadla AITA/IATA za NOC. Vďaka tomu vycestoval len pred pár dňami v auguste spolu s námestovským divadlom dNO a ich inscenáciou Hra na Boha na medzinárodné quadrienále Mondial du Théâtre do Monaka. Našťastie v tomto daňovom raji neostal, vrátil sa a priniesol pozoruhodné správy z ciest.
Na stránke AITA/IATA si uvedený ako kontaktná osoba za Slovensko, resp. NOC. Asi by sme ťa mohli označiť za slovenského vyslanca resp. delegáta (akoby nemal dosť roboty so Žatvou, pozn. aut.) Čo z tejto tvojej pridruženej funkcie vyplýva? A ako si sa pričinil o účasť súboru dNO na medzinárodnom festivale v Monaku?
Vyplýva z nej jednak komunikácia s touto konkrétnou zahraničnou inštitúciou, ale napríklad aj so Stredoeurópskou komisiou, čo je práve orgán, ktorý nominoval na svetový festival divadla Mondial du Théâtre tri inscenácie a z nich si potom zas dramaturgická rada festivalu vybrala jednu. Mohli si aj nevybrať žiadnu. Mnohé krajiny neboli vybrané vôbec. Ale vybrali si Námestovo a ich Hru na Boha.
V súvislosti s týmito orgánmi je tiež dôležité povedať, že nedávno sa zmenil výbor AITY/IATY a pred štyrmi rokmi sa zmenil výbor Stredoeurópskej sekcie, sú tam mladí ľudia, ktorí sa snažia hľadať spôsoby, ako viac prepájať národné centrá, snažia sa manažovať to, aby divadelné súbory mohli cestovať a aby to bolo aj financované. Napríklad v Belgicku – z toho sa veľmi teším –, sa im podarilo získať európsky grant cez Erasmus+ a že vlastne cestovanie súborov a rôzne svetové festivaly im vlastne zaplatí únia. Sme dohodnutí s miestnou riaditeľkou ich centra, že nám pošle podklady a skúsime aj my takéto niečo zmanažovať. Možností je veľa, len sa ich treba chytiť a využiť, napríklad pokiaľ ide o výmeny súborov medzi festivalmi. To všetko by sme postupne chceli začať realizovať.
Nejaký čas bol kontakt slovenského neprofesionálneho divadla so svetom a s organizáciou AITA/IATA utlmený. Čo pomohlo, aby sa opäť obnovil? Diplomacia, peniaze alebo vrúcne vzťahy?
Utlmenie prepojenia našťastie nebolo na úrovni kontaktov, naopak, tie pretrvali a aj v Monaku som pocítil, aké sú intenzívne. Každý jeden člen AITA/IATA vie, kde je Martin a čo je Scénická žatva. To ma naozaj úprimne potešilo. Jožo Krasula a predtým Alena Štefková urobili ohromnú robotu pre slovenské divadlo vo svetovom meradle, pretože odkedy na Mondial prvýkrát išiel Zeleneč a potom ďalších desať súborov, s Námestovom už jedenásť, tak o nich ostatní vedia veľmi dobre a mnohí z delegátov aj boli hosťami na Scénickej žatve alebo prípadne v Česku na Jiráskovom Hronove. Čiže utlmenie v osobnej rovine sme, chvalabohu, nikdy nezažili. Útlm spôsobili práve peniaze, lebo každoročne sa musí platiť členský poplatok. V minulosti bola slovenská sekcia AITA/IATA samostatné občianske združenie, no to nebolo vždy schopné plniť úlohy, ktoré z toho vyplývajú. Viackrát na svoju činnosť nedostalo peniaze z rôznych fondov a sama o sebe ich nebolo schopné ich vygenerovať, tak nám bolo členstvo pozastavené. Tým, že je to teraz pod NOC-kou, je to o čosi jednoduchšie, napríklad financovanie zahraničných ciest.
Našťastie sa mosty opäť premostili a hneď sme aj vycestovali do Monaka na Mondial du Théâtre. Nejedného našinca, ktorý nevytiahol päty zo slovenskej hrudky, by mohlo zaujímať, ako vyzerá taký festival neprofesionálneho divadla inde vo svete. Napríklad aký bohatý je program?
Inscenácií bolo osemnásť, predstavení tridsaťšesť. Každé predstavenie môže mať maximálne hodinu, to je pravidlo festivalu. Ak niekto chce prísť s dlhšou inscenáciou, musí ju skrátiť, lebo inak mu nedovolia dohrať. Všetko sa hrá dvakrát a každý večer sa začína o šiestej, paralelne sa hrajú dve sady predstavení, vždy tri po sebe. V týchto dvoch blokoch si vlastne človek vyberie, ktorý z nich si pozrie, či ide napríklad na Slovákov, Američanov a Kubáncov alebo Talianov, Britov a Kolumbijcov. Ak niekto ostane na celý festival, dokáže si pozrieť všetko, lebo si to prestrieda.
Výhodou je, že dopoludnia, tak isto ako aj u nás, majú rozbory. Poobede sú nejaké ďalšie sprievodné aktivity a hrá sa až večer. Program nie je taký nabitý ako tu. My máme tiež osemnásť predstavení, ale na rozdiel od Mondialu ich zvládnete za štyri dni a oni na to potrebujú dní osem. Čiže festivalovanie je menej intenzívne, ale zase Monako ponúka veľa možností, ako stráviť čas – je tam veľa vynikajúcich múzeí, napríklad Oceánografické múzeum, galérie a je tam, samozrejme, kasíno.
V Monte Carle, o ktorom spievajú Chiki-liki-tu-a, že to je paráda a vraj sa dá aj v šuštiakoch.
Ak chce niekto ísť vyhrať peniaze, dajú sa aj prehrať. Len dávam ako upozornenie. Ale dá sa ísť aj do Nice, ktoré tiež ponúka veľa a je to dvadsať minút vlakom. Zároveň počas festivalu vždy prebieha kongres AITA/IATA, ktorý zaberie celú sobotu a večer je namiesto predstavení slávnostný červeno-biely večer. Je to taký slávnostný galavečer na štýl slovenských plesov. Aj tam spieva nejaký miestny plesový spevák.
V medzinárodnom kontexte nemá aktuálne Slovensko úplne dobré renomé, ale ty si na Facebooku písal o vynikajúcom prijatí slovenskej inscenácie. Sú tu na Žatve aj takí, ktorí Facebook už nemajú, prípadne si ho ani nikdy nezriadili, skús nám to, prosím, zhrnúť aj pre toto printové médium.
Slováci hrali hneď v prvý deň a dá sa povedať, že vyhrali ten večer. Hoci hrali v bloku spolu s Američanmi a s Kubáncami a Američania mali tiež veľmi dobré predstavenie, klasickú konverzačnú činohru o živote v Bronxe, v ghette, o tom, ako sa z neho nedá dostať von a aký je to uzavretý cyklus chudoby. Išlo o naozaj veľmi dobre urobenú súčasnú drámu. Ale Slováci priniesli, ako povedal moderátor tých ranných rozborov, totálne divadlo. Najprv to označil za najlepšiu inscenáciu, akú videl ten večer a potom v ďalšie dni to rozšíril na celý festival. Takéto a iné superlatívy sa opakovali kdekoľvek, kam som prišiel a keď ľudia uvideli na mojej visačke nápis Slovakia, hneď ma všetci chválili, akú skvelú inscenáciu máme a akí sme úžasní. Musel som im vysvetliť, že ja nie som zo súboru, ale že im to odkážem. Čiže áno, mali obrovský úspech, dostali rovno aj pozvanie na ďalšie festivaly. A bol to veľmi príjemný zážitok, hneď v ten istý večer prišiel aj za mnou riaditeľ festivalu, prišli za mnou delegáti z rôznych iných krajín, z Belgicka, z Británie, z Nemecka a boli nadšení, herci z Ameriky boli tiež užasnutí z toho, aké divadlo videli. S mnohými z delegátov z rôznych krajín sme sa dohodli, že na budúci rok prídu na Žatvu, lebo chcú vidieť ďalšie naše divadlá.
A dalo by sa povedať niečo o trendoch a kvalitách zahraničného neprofesionálneho divadla? Poďme si trošku poporovnávať… Ak sa dá…
Dá, dá sa určite. Uvedomil som si tam niečo, čo som už veľakrát predtým počul, že slovenské a aj české ochotnícke divadlo je na nesmierne vysokej úrovni aj v porovnaní so svetom, že nie je úplne bežné, že v amatérskom divadle vznikajú takéto kvalitné inscenácie, ktoré majú dramaturgiu, ucelený tvar. Lebo viackrát sme aj tam videli inscenácie, ktoré vyzerali trochu nedokončené, vznikali procesom workshopu, často išlo o work in progres. Na druhej strane, dramaturgovia festivalu sa snažili vybrať inscenácie tak, aby reprezentovali aj niečo z krajiny samotnej. Videli sme Talianov, ktorí hrali v maskách, Kolumbijčanov, ktorí urobili vyslovene karneval. Briti zase hrali pantomímu o upratovačovi v MI6, ktorý sa strašne chce stať Jamesom Bondom. Fantastická vec. Už som sa s nimi rozprával a hádam sa nám podarí ich sem niekedy dostať. Vyzdvihol by som aj arménske bábkové predstavenie s dvomi hercami o Charlesovi Bukovskom a o jeho živote. Bolo to famózne spravené, veľmi pekné, veľmi trefné. Samozrejme som nerozumel pol slova, lebo arménsky neviem, ale oni dokázali aj napriek tomu odovzdať celý príbeh aj s poéziou aj so všetkým. Bolo to veľmi čarovné. Tiež by som ich tu rád videl.
Napríklad práve bábkové divadlo je niečo, čo, z čoho sme tu smutní. Keď slovenské amatérske bábkové divadlo prišlo o prehliadku, tak sa vlastne postupne rozplynulo a sprofesionalizovalo. Amatérskych súborov je naozaj minimum, ani nevieme, akej kvality sú, lebo ich nevídame. V Česku majú Loutkářskou Chrudim, aj teraz v Hronove som videl dve fantastické bábkové inscenácie. Česi si túto tradíciu udržali a tiež je to dobrý exportný artikel, lebo toho nie je veľa.
Aj si sa kúpal na Azúrovom pobreží?
Hej, a potom mi prišlo hrozne zle v autobuse. (smiech) V nedeľu sme mali voľnejší program, tak sme si povedali, že ideme do Nice. Kúpili sme si lístok na vlak, ale po piatich minútach cesty si hovoríme – je tu taká stredoveká dedinka v horách a je tak na pol ceste, tak reku poďme tam. Tak sme uprostred cesty z vlaku vystúpili v dedinke Èze. Vykúpali sme sa v mori a potom sme autobusom po veľmi kľukatej ceste – Branisko je oproti tomu nič, tam to bolo šialenstvo – vystúpali štyristo metrov vyššie do tej stredovekej časti Èze-village. A tam sme boli naozaj veľmi príjemne prekvapení, lebo síce je to veľmi turistické mestečko, ale zároveň si stále zachováva tú svoju nedobytnú skalnú architektúru a totálneho ducha. A všetci tamojší ľudia, aj predajcovia suvenírov, s ktorými sme sa rozprávali, boli veľmi srdeční a aj úprimne sme ich zaujímali. Napríklad som sa stretol s vynikajúcim kaviarnikom, ktorý keď sme povedali, že sme v Monaku na festivale, hneď začal, že on chodieval na festival do Avignonu a pýtal sa nás na divadlo.
Dobre, skončime s týmito otázkami, lebo budeme musieť závidieť a závisť nie je pekná. Poďme predsa len k tomuto ročníku Scénickej žatvy. Má tému človek človeku človekom, prečo?
No, po minulom ročníku sme si spoločne v žatevnom tíme povedali, že že by sme chceli trošku vyzdvihnúť osobnosti, ktoré sa v minulosti o Žatvu a žatvu zaslúžili. Po dlhých debatách sme vybrali deväť ľudí, ktorých nájdete na grafikách, od tých najstarších, teda od Miška Kováča-Adamova, Vlada Štefka a Aleny Štefkovej, ktorí boli v tej zakladajúcej generácii novodobého martinského festivalu cez Filipa Lašuta, ktorý festival dlho dokumentoval, až po súčasnosť. Každá z týchto osobností má nejaký svoj životný príbeh, názory, myšlienky, životné postoje, ktoré mohli byť pokojne aj protichodné. Ale spoločnými silami sa zaslúžili o to, aby ochotnické hnutie žilo, boli to ľudia, ktorí pre ľudí robili a stále pri tom zostávali ľuďmi. Čiže človek by mal byť človeku v prvom rade človekom. Chceli sme poukázať aj na to, ako je dnes spoločnosť, a nielen slovenská, rozdelená v názoroch a postojoch a nevie si k sebe nájsť cestu. A ochotnícke divadlo, možno to vyznieva ako klišé, ale od svojho vzniku vždy spájalo ľudí rôznych názorov. Každý súbor má ľudí rôznych názorov, ktorých dáva dokopy a obrusuje hranice. A to by mala robiť aj Scénická žatva.
Reflektuje sa táto téma aj v programe?
Zahraničné inscenácie sme vyberali aj s týmto ohľadom. Záveje sú už v samotnom texte o narušených medziľudských vzťahoch a o hľadaní cesty k sebe. Dodávka (A Furgoneta) od Portugalcov je o tom, ako sa ľudskosť zachováva aj napriek tomu, že sa interakcie vytrácajú, pretože je to o rodinnej firme podomových obchodníkov, ktorí obchádzali dedinky na severe Portugalska. A nový moderný svet vlastne celý tento ich biznis a stretávanie sa s ľuďmi úplne likviduje. A treťou inscenáciou sú české Parazit-ty, inscenácia, ktorá je zase sondou do toho, ako sa veľmi dá svet medziľudsky pokaziť. Zároveň sa nám tak trochu zhodou okolností objavili v programe dve prednášky o umelej inteligencii, čo tiež je svojím spôsobom téma o tom, aby človek bol k človeku človekom. Jednu bude robiť Peťo Konečný v stane o umelej inteligencii vo filmoch a druhá bude po predstavení Vlnenie.
Na aké medziľudské interakcie sa na Žatve tešíš?
Teším sa na stretnutie s každým jedným divadelným súborom, s kýmkoľvek, koho som dlho nevidel a poteším sa, že je tu. A potom sa teším na dlhé rozhovory o divadle a o všeličom, ktoré budú trvať až do neskorej noci. A teším sa na spoločné zatváranie stanu.
Osobne sa pýtala, s pomocou AI prepísala a za rozhovor ďakuje
Maš
