Festival žije a ja cítim jeho pulzovanie

Iveta Ditte-Jurčová je jednou z deviatich osobností, ktoré sa organizátori Scénickej žatvy rozhodli prekresliť do pixelov a integrovať do grafiky festivalu. Je to preto, aby sme si pripomenuli ich zásluhy a význam pre festival. Pre mňa má Iveta Ditte Jurčová v súvislosti so Scénickou žatvou význam extrašpeciálny, lebo to bola ona (v tandeme s Mišom Dittem), kto ma zavolal najprv na EXIT (niekdajší FEDIM, ale v Levoči) a následne aj do festivalového denníka SŽ. Písal sa rok… (to radšej zamlčme), redakcia bola ešte v dramaturgii SKD, bola som nesmelá, dezorientovaná, ale aj nadšená. Odvtedy sa toho zožalo, začalo i skončilo mnoho, ale človeku dobre padne si trochu zaspomínať…

Aký to je pre teba pocit, vracať sa na Žatvu? Svoje pôsobenie vo funkcii riaditeľky programovej rady si ukončila v roku 2016 (tiež spolu s programovým riaditeľom Michalom Dittem, pozn. aut.), počas storočnice pred tromi rokmi si mala dielňu a teraz si v porote. Užívaš si, že si môžeš festival vychutnávať viac zvonku, že sa nemusíš o všetko starať a starajú sa o teba?

Musím povedať, že toto prostredie som si odžila zo všetkých uhlov pohľadu – ako súťažiaca, ako organizátorka, ako lektorka, zažila som zmeny, ktoré sa na Žatve diali, ale teraz som prvýkrát v porote, to som ešte nebola. A práve dnes som si uvedomila, aké je fajn, že sú tu ešte ľudia, ktorých poznám, s ktorými môžem zaspomínať na tie divokejšie časy, keď človek ešte zvládal na Žatve všetky aktivity, čo už dnes tak nie je.

Na čo z tých čias rada spomínaš? Pre mňa to bola zlatá éra, nie preto, že by teraz Žatva nebola príjemná, ale preto, že som bola mladšia, jedinou mojou zodpovednosťou bolo načas odovzdať Trnkovi text do festníka (aj to sa niekedy darilo len s odretými ušami), bol to pre mňa nový, fascinujúci svet. Máš svoje pamätné žatevné momenty?

Ja nemám úplne pamäť na nejaké pikantérie, ale nejaké by sa našli (smiech).

Tak nájdi! (smiech) Alebo ak si spomenieš neskôr, môžeš mi potom poslať do mailu.

No napríklad si pamätám na Mira Dacha, ako cestou do Čiernej pani spieval Internacionálu. Teda, celá naša partička sa presúvala do Čiernej pani a on, idúc cestou, zobral so sebou smetiak [smiech].

Áno, to je historka, ktorú ešte občas niekto vytiahne.

Hej. A veľmi radi spomíname na pána profesora Štefka, s ktorým sme zase pri tých smetiakoch pri stane vždy fajčili a počúvali ho a rozoberali inscenácie. To sú veľmi príjemné spomienky. Alebo si pamätám, ako ste vy dve s Mirkou Kičiňovou nacvičili svoj tanec. Rada spomínam aj na to, ako sme so Samom Trnkom, s Lukášom Kodoňom, s Pavlom Grausom a potom v iných obmenách s rôznymi ľuďmi pracovali v denníku. To, čo ma bavilo na Žatve alebo čo ma vôbec baví na práci, je intenzívnosť, ktorú si festival prirodzene vyžaduje, nech si v akejkoľvek pozícii. Napríklad denník je často nočný a nestíha sa, je tam tá uzavretá partia, ktorá ťuká do notebookov a snaží sa nejako uchopiť atmosféru festivalu. Tak to mi príde strašne fajn a tá festivalová intenzívnosť ma stále nesmierne baví.

Pre mňa si jedným z ľudí, ktorí ma do tohto sveta priviedli, práve ty. Kto je to pre teba?

Mám niekoľko takých ľudí, ktorí ma popostrkovali k divadlu, k prekračovaniu svojich hraníc, povzbudzovali ma, aby som ďalej išla študovať a potom, aby som nastúpila na Národné osvetové centrum. Taký mojím guru bol režisér, ktorý už nie je medzi nami, ale viedol levický súbor – František Držík. Potom neskôr Karol Horváth, Jožko Krasula napríklad, čo sa týka NOC-ky a môjho nástupu tam. A divadlo som vlastne začala robiť ešte so svojím prvým manželom Štefanom Jurčom na dedinke Tekovské Nemce. Malo to u mňa vývoj od úplne nepopísaného papiera až po to, že som si prešla rôznymi funkciami a rôznymi prácami v divadle.

Dorastajú generácie, ktoré si už nepamätajú éru tvojho a Michalovho pôsobenia, nie to ešte tú predošlú. Vďaka vám však Žatva dostala podobu, ktorú v podstate v nejakých obmenách poznáme dodnes. Aké boli vaše ambície pri „obrodzovaní“ festivalu, za čo si rada, že sa vám podarilo dosiahnuť?

Jedna z prvých ambícií, ktoré sme mali už s predchádzajúcim riaditeľom Scénickej Žatvy Jurajom Surmom bolo, aby to bol letný festival. Pretože ja si pamätám ešte Žatvu, keď bola novembrová. V Strojári sme sa tlačili po zafajčených priestoroch, všetci sme chodili v kabátoch, presúvali sme sa sem a tam, to bolo také neutešené. Čiže obrovská zmena nastala už tým, že sa z toho stal letný festival, čo umožnilo rozbehnúť mnohé aktivity, ktoré predtým na Žatve nemohli byť alebo neboli. Napríklad festivalový stan, ktorý je už takou pravidelnou súčasťou Žatvy.

Podarilo sa nám aj vrátiť workshopy, ktoré začali byť koncentrovanejšie, týždňové. Mimoriadne rada spomínam na Scénickú Žatvu, keď sa nám podarilo ešte týždeň pred začiatkom festivalu urobiť divadelné dielne. Koncept bol taký, že súbory si stavali svoje tímy. Vtedy ich viedol Patrik Lančarič s Petrom Pavlacom. Vyšli z toho osobnosti ako Janko Luterán, Aďa Totiková, bol tam Tomáš Mischura a ďalší. Dielňa sa volala Simulácia vzniku divadelnej inscenácie. Z takýchto vecí som mala nesmiernu radosť, keď niečo takto vyšlo a mala som pocit, že môžeme ovplyvňovať kvalitu divadelného diania.

Zavádzali ste aj systémové zmeny v prehliadkach ako takých…

Zavádzali sme dielne aj na festivaly, hľadali sme často nové miesta pre konanie festivalov, lebo nie vždy bolo prostredie vrúcne a prijímajúce. Počas mojich dvanástich rokov v NOC sa pôda niekedy otriasala, niektorí ľudia boli nespokojní, boli zvyknutí na starý systém delenia súborov na A, B, C, ktorý bol zrazu skostnatený, nepoužiteľný. Bol to systém delenia podľa pomyselnej kvality, ale vlastne sa to v tých triedach nijako neposúvalo, to, čo kedysi fungovalo prestalo byť funkčné. Museli sme priniesť zásadné zmeny, aby sme sa posunuli ďalej. A možno tiež časom niečo z toho nebude fungovať a bude musieť prísť zase niekto iný, kto urobí zmeny.

Čo vás v roku 2016 podnietilo odísť z dobre rozbehnutého vlaku? Prečo ste sa rozhodli prenechať Žatvu ďalším nasledovníkom?

Hlavná motivácia bolo, samozrejme, divadlo Pôtoň. Prišli sme do bodu, keď sme cítili, že musíme energiu vložiť doň. Nedalo sa to robiť popri práci na ďalších dvoch-troch frontoch. Úlohu zohrali aj rodinné okolnosti – ochorel náš syn Tadeáš, čo sme ťažko prežívali a aj to nás donútilo niečoho sa vzdať. Ja som ako prvé zanechala konzervatórium, na ktorom som učila, a dohodli sme sa s Michalom, že skončíme aj v NOC-ke. Svoje zohralo aj to, že odišla Alena Štefková – povedali sme si, že keď odchádza ona, tak odchádzame aj my.

A čo si hovoríš, keď to teraz sleduješ „z povzdálí“? Robia to vaši nasledovníci dobre?

Veľmi ma teší, keď vidím úspechy, ktoré hovoria o tom, že neprofesionálne divadlo má svoju kvalitu – napríklad keď počúvam, ako našich ochotníkov prijali v Monaku. Rozprávala som sa s Matejom, že to bolo úplne úžasné. Teší ma aj to, že sú tu Matej, Renata Jurčová a ďalší, ktorým záleží na divadle, robia to dobre, starajú sa o festivaly a posúvajú ich ďalej. Skutočne mám pocit, že tu funguje nejaký náboj, osobná zainteresovanosť a chuť pracovať. Asi by ma veľmi mrzelo, keby som videla neochotu alebo nezáujem. Ale to, že festival žije, že sa tu cítim dobre, že je to také vrúcne a že cítim takéto pulzovanie, to je zásluha ľudí, ktorí pracujú teraz pre nás.

Stíhaš sa popri iných svojich aktivitách ešte zaoberať neprofesionálnym divadlom aspoň latentne, vnímaš nové súbory alebo nové inscenácie tých starých? Na čie predstavenie si rada zájdeš?

Musím povedať, že som trochu stratila kontakt s amatérskym divadlom. Som vďačná za to, že som mohla byť na Hviezdoslavovom Kubíne, to bol pre mňa taký návrat. Ale evidujem určite dNO – mám k nim trochu iný vzťah, pretože ich často prirovnávajú k Pôtoni. Oni aj prišli za nami do Pôtone pozrieť si našu inscenáciu, divila som sa, že nejakí ľudia z Oravy zavítali k nám do Bátoviec, za celé auto divadelníkov, ktorých sme vtedy nepoznali, lebo ešte nemali za sebou také výsledky. Vidím u nich snahu stále sa zlepšovať a teším sa, že ich uvidím aj tu. Potešili ma aj dievčatá zo súboru LET, ktoré ma očarili minulý rok na Kubíne a aj teraz.

(Nielen) za príjemne nostalgický rozhovor pri pohári vína ďakuje,

Maš.