Sme dobrá partia a robí nám dobre, že sme spolu
Námestovský súbor dNO funguje pomerne krátko – od roku 2020. Už od začiatku však žne úspechy na domácej pôde a zbiera ocenenia po festivaloch, a teraz zahviezdil aj v zahraničí. Na Scénickú žatvu prišli Námestovčania takmer priamo z medzinárodnej prehliadky Mondial du Théâtre v Monaku (viac sa dočítate aj v 1. čísle Žatvy a života, kde sme publikovali recenziu z tamojších festivalových novín aj rozhovor s delegátom Moškom). Napriek tomu im sláva do hlavy nestúpla, režisér Lukáš Kubík na moje otázky odpovedá skromne, ako celkom obyčajný človek.
Zapínam diktafón, v pozadí znie chrúmanie kapusty, zvukový efekt použitý v inscenácii Hranica/Granica.
LK: Ak to ideš nahrávať, tak možno vypnem tie chrumky, nie?
MM: Asi hej, atmosféra dobrá, ale nepôjde to do podcastu, žiaľ iba do printu.
Zvuky doznejú, predstavenie ešte doznieva – keď sa zhovárame, ostatní zo súboru popri nás zametajú kapustovú spúšť na javisku.
Aj keď sa voláte dNO, dá sa povedať, že ste už po pár sezónach dosiahli vrchol –účasť na medzinárodnom festivale Mondial du Théâtre, to sa nepodarí len tak hocikomu. Matej Moško v rozhovore to opísal ako fenomenálny úspech a tváril sa, že vôbec nezveličuje. Ako ste sa cítili vy a ako vaše hosťovanie prebiehalo?
Monako bola pre nás v prvom rade obrovská výzva. Keď sme boli vlani na Hronove (česká vrcholná prehliadka Jiráskův Hronov, pozn. red.), tak nám volal Maťo, že pôjdeme do nominácie a že hrozí, že jedno z troch nominovaných divadiel vyberú a že to môžeme byť my. Vlastne už vtedy sme vnímali istú zodpovednosť, nebrali sme to na ľahkú váhu. A keď sa nominácia niekedy koncom roka premenila na pozvanie, bolo to dosť náročné, celé prípravy trvali asi pol roka, vymenili sme si cez päťdesiat mailov a návrhov riešení rôznych vecí. Ale, samozrejme, ten týždenný pobyt tam stál za to. Mali sme tam pani Zoyu, ktorá sa o nás starala a ktorá nás všade vodila – každú minútu sme mali naplánovanú a museli sme niekde byť, mali sme stále nejaký program. Cestou naspäť v autobuse sme sa zhodli, že sa nám zdalo, akoby ten týždeň trval mesiac, také nabité a nahustené to bolo.
A ako sa vám hralo na monackom javisku?
Super, ako všade. My sme takí prispôsobiví, že sa vieme hocikam spratať. Všetko bolo výborne pripravené. Prileteli sme v noci, o polnoci sme prišli na hotel a ráno o ôsmej sme mali skúšku v divadle, čiže sme veľa nenaspali, ale skúška trvala tri hodiny a išla veľmi hladko-obratko. Technicky bolo všetko digitálne, na diaľku, mohli sme súbežne skúšať aj nastavovať si veci. Okrem toho, inscenácia, ktorú sme tam hrali, už je po domácej derniére a už šliape ako hodinky, nebola to taká záťaž. Naproti dnešnej Hranici, ktorá išla z pekáča rovno na javisko, Hru na Boha sme si už obohrali, a preto sme nemuseli toľko skúšať a mohli sme sa sústrediť na zvyšný program, ktorý bol veľmi bohatý a netýkal sa len divadla, ale aj Monaka ako takého.
Vraj aj prijatie bolo veľmi pozitívne, už sa črtajú aj ďalšie pozvania na festivaly. Ako ste vnímali spätnú väzbu od diváctva? Ako fungovala inscenácia inšpirovaná prípadom, ktorý sa stal v námestovskom kostole, v medzinárodnom meradle?
Hrali sme dve predstavenia a na druhom sme mali trochu menej ľudí, lebo presne v tú hodinu, keď sme hrali, tak tam aj jediný raz pršalo a bola to riadna mela, poriadna búrka, takže niektorí diváci sa asi neodvážili vystrčiť päty z domu. Ale aj tak si myslím, že nás videlo dosť ľudí. A aj feedback, či už na druhý deň na rozborovom seminári, alebo aj taký spontánny v osobnej konverzácii, bol dobrý.
My sme naše inscenácie, najmä tie prvé, medzi ktorými je aj Hra na Boha, robili vždy primárne pre seba a našu komunitu, poťažmo pre mesto a región. A už keď sme s tým išli do vedľajšieho okresu, tak sme si kládli otázku, či ich budú vôbec zaujímať nejaké naše smutné zážitky z kostola. A teraz, keď už to pocestovalo celé Slovensko a dostali sme sa až do Monaka, je super pocit, že vlastne niečo, čo sme robili pre seba a pre úzky kruh ľudí, funguje napríklad pre Kolumbijčanov, ktorí boli z toho veľmi nadšení.
Videli ste aj vy nejaké iné inscenácie? Zažili ste niečo inšpiratívne?
Nevideli sme ich toľko, lebo sme hrali dva dni po sebe, jeden deň bol voľno a dva dni sme nestihli, lebo sme sa vracali kvôli Žatve. Dokopy sme videli asi šesť predstavení, mne z nich najviac v hlave utkveli Španieli. Hrali o Antoninovi Artaudovi, stvárňovali ho štyri herečky, a bolo to také, aké to máme radi, divoké a besné. Aj našim herečkám som to dával za príklad pre Hranicu. A keďže ja som akvarista, mne sa páčilo Oceánografické múzeum (evidentne miesto, ktoré stojí za návštevu, keďže ho spomínal v rozhovore aj Moško, pozn. aut.), ale boli sme tam sedemnásti, čiže na toto by bolo asi sedemnásť rôznych odpovedí.
Aké sú vaše ďalšie ambície? Teraz, keď ste sa už dostali na vrchol, dá sa ísť niekam ďalej?
Ako som spomínal predtým, my sme divadlo začali robiť kvôli sebe, kvôli svojmu ventilu a dobrému pocitu. A to pretrváva a ešte by som povedal, že tá potreba sa čoraz zväčšuje, čím viac sa situácia vo svete a na Slovensku zhoršuje. Trochu máme problém s časom, keďže máme čoraz viac inscenácií, ktoré hrávame, a keď do toho ešte príde špeciálna okolnosť ako teraz Monako, skrátka to začína zasahovať do nášho času – mňa a Danky (Daniely Kubíkovej, spoluzakladateľky divadla a Lukášovej manželky, pozn. red.), ale aj do času všetkých ostatných ľudí. Je to niekedy oriešok, ale zatiaľ sa nám ho darí nejako lúskať. Ale ako vravím, tvorba alebo predstavenia sú pre nás tak trošku na druhom mieste a na prvom mieste je to, že sa vždy stretneme v našej bublinke a je nám super.
Takže vašou prioritou je komunita.
Áno, sme dobrá partia, proste robí nám to dobre, že sme spolu, takže toto našťastie funguje stále.
Napriek tomu, že to znie, ako keby ste divadlo robili iba tak mimochodom popri varení guľáša, často sa o vás hovorí, že vaše inscenácie majú profesionálne parametre. Aj dnes sme videli, že robíte divadlo, ktoré je poučené. Z čoho vychádzate, máte nejaké konkrétne inšpiračné zdroje?
Ja napríklad nie som profesionálny divadelník, som architekt, čiže ja kazím priemer, no sú medzi nami profíci, ktorí sa ale až tak nevenujú divadlu. Napríklad Roman (Večerek, pozn. red.) je herec, ale robí inú prácu. Teraz pribudol Vladko (Zboroň, pozn. red.), ktorý síce je skúsený, ale tak isto nie je školovaný. To však pre nás nikdy nebolo kritériom, jediné kritérium je to, či sa človek s nami cíti dobre a či sa my cítime dobre s ním. Ak sa dá hovoriť, že naše divadlo je poučené, je to najmä vďaka tomu, čo sme videli inde – chodíme na festivaly, snažíme sa vidieť čo najviac a z toho si potom brať príklad. Keďže sme z Oravy, sme odchovaní na Martinskom divadle, to už som tu kedysi vravel. A teraz by som nemal povedať, že máme radi Pôtoň, lebo Iveta je v porote, ale proste je to tak. Čiže to, čo nám je blízke, sa snažíme vidieť a potom sa tým inšpirujeme.
Vaše inscenácie, ktoré sme videli aj na Žatve – Hra na Boha, No Land a teraz Hranica/Granica, tvoria takú pomyselnú námestovskú trilógiu, čerpajú z námetov priamo z vášho regiónu. Chcete sa aj ďalej venovať takejto dramaturgii?
Máme aj ďalšie inscenácie, je ich už sedem a všetky majú lokálny rámec, čerpajú z lokálnej témy alebo lokálneho príbehu, alebo proste niečoho, čo sa týka nášho regiónu a mesta. Aj ďalšie pripravované projekty sa týkajú takých tém, aj keď nevravím, že to tak bude navždy…
…ale ešte je z čoho čerpať.
Určite áno. Dejiny, ale ani súčasnosť neobchádzajú regióny, v ktorých žijeme, ale sa cez ne proste prevalia a stačí si povyberať. Niečo sa dotklo daného regiónu a potom sa z toho dá čerpať. Mňa to baví aj v rovine spoznávania svojich koreňov, ale zároveň to má tú výhodu, že to baví aj divákov, lebo im to je blízke. A vďaka tomu chodia na predstavenia a možno aj vďaka tomu nám trochu „prepačujú“ aj „divokejšie“ formy inscenácií. Keby sme robili inscenáciu podľa nejakej klasickej predlohy alebo keby sa ich to skrátka bytostne netýkalo, možno by nad tým ohrnuli nosom, ale vlastne sa nám sa darí prepašovať im trochu sviežejšie divadlo, ktoré sa snažíme robiť, a oni to prijímajú.
A odkiaľ svoje námety získavate? Sú to nejaké rodinné historky, niekto sa niekde niečo dočíta, alebo si robíte rešerše v archívoch?
To je rôzne. Je nás dokopy päťdesiat a každý niečo vie, každý o niečom počul a každý má nejakú babku, ktorá o niečom počula. Keď sa potom nejaký námet vyhodnotí, že by bol schodný, začneme ho skúmať slušnejšie a akademickejšie na úrovni archívov a podobne, ale na začiatku je vždy nejaká orálna informácia, proste jedna pani povedala, že toto je zaujímavé a tam začíname. Nemáme konkrétny dramaturgický plán. Námet Hraníc nám napríklad teraz korešpondoval so stavom spoločnosti v tom, že ide o spor, ktorý je síce lokálny, ale zároveň sa premieta na celý svet. Aj my tu teraz máme vnútrospoločenský spor, rozdelenie, ktoré je zároveň globálne. Tak sa nám to spojilo a preto sme sa rozhodli, že teraz je na to tá pravá chvíľa.
A koľko kíl kapusty ste spotrebovali, kým ste inscenáciu skúšali?
Dosť. Skúšky v poslednej dobe už dávame bez kapusty, ale na začiatku jej bolo veľa. Našťastie, máme v mnohých domácnostiach veľa kúr a svíň a podobných pomocníkov, ktorí to potom spotrebujú. Na jednu inscenáciu ide nejakých dvanásť hlávok, tak asi okolo dvadsať kíl.
Spomínal si, že už máte rozpracované aj ďalšie témy. Čím sa budete zaoberať najbližšie.
Už máme koncept textu k Hviezdoslavovej žene. Bude to komorná inscenácia, možno monodráma, ktorú by sme chceli robiť v Hviezdoslavovej hájovni. Pôjde o spojenie príbehu Hájnikovej ženy a Ilonky Országhovej, taká koláž. Druhý, tiež komorný projekt bude zase o kráľovi Oravy, ktorého nebudem menovať, lebo som za to dostal predžalobnú výzvu. On už tu nie je, ale jeho dediči zdedili práva na ochranu jeho osobnosti. Bol to komunistický funkcionár, ktorý nie celkom čestne podnikal, bol aj vo väzení a asi tušil, že sa to bude rozoberať na Orave, tak ešte kým žil – zomrel len teraz nedávno, v júli – vyriešil to takýmto spôsobom.
A pritom už o ňom bola inscenácia v Divadle Astorka Korzo ’90. Myslíš teda, že hrozia nejaké kontroverzie?
To vždy. Často okolo našich inscenácií vznikajú kontroverzie, lebo veci ukazujeme z toho škaredého uhlu pohľadu. Najkrajší príklad je Oravská priehrada, ktorá je u nás ako nespochybniteľná modla. Proste to najcennejšie, čo máme, naše zlato, striebro. A my sme ju vykreslili v negatívnych súvislostiach. Aj pri Hre na Boha mnoho ľudí nebolo spokojných s tým, že sa takéto témy, ktoré by mali byť zaprášené a schované, vyťahujú na svetlo a ešte aj na svetlo reflektorov, že sa to dlho reprízuje a že sa to vozí po Slovensku. Že vlastne robíme hanbu.
Na druhej strane to vyzerá, že na vaše predstavenia programovo chodia aj ľudia z iných miest a regiónov, aj tu v žatevnom publiku sedeli ľudia, ktorí prišli iba kvôli vám.
Áno, trošičku si všímame aj u nás, že k nám diváci začínajú cestovať. Čo je super. A cítime aj tú zodpovednosť, že keď už si teda vyberajú tú cestu k nám, aby neobišli naprázdno.
A aké máte u vás v Námestove zázemie a podmienky? Ste vývozným artiklom a priťahujete pozornosť, reflektuje to nejako napríklad mesto svojou podporou?
Zázemie máme v Dome kultúry, to je naša domovská scéna, odkedy je tam Danka riaditeľkou. Keď sme začali robiť inscenáciu Judenrein, bývalá pani riaditeľka nás ani nechcela ani pustiť do Domu kultúry, tak sme to robili na ulici. Ale potom sa o rok stala riaditeľkou Danka a odvtedy sme tam a to je naša najväčšia vzpruha a podpora. Bez toho by to nešlo. Čo sa týka podpory vedenia mesta, tak to nie je bohviečo, povedal by som, že je veľmi slabá. U nás je priorita futbal a na ostatné veci nevychádza potom energia a peniaze. A čo sa týka širších súvislostí, tak to je tak ako u každého, že sa to teraz rúti do záhuby a dotklo sa to aj nás. A musíme tomu všetci spoločne čeliť a počkať si, kým Božie mlyny zomelú.
A veríš, že zomelú?
Jasné, vždy máme nádej. Inač by sme toto nemuseli robiť. Vidím to aj na našom oravskom diváctve, niekedy sa u nás ocitnú takí diváci, že by som neveril, že taký človek zablúdi do divadla a na takéto inscenácie. Ale možno to niekomu pomôže lepšie sa rozhodnúť v deň D. (smiech)
Za pozitívnu bodku a celý rozhovor ďakuje,
Maš