Solidarita drží ľudí spolu

Inscenácia Záveje hosťujúceho súboru z Kysáča (nemýliť si s východoslovenským Kysakom – Kysáč je srbská obec vo Vojvodinskom autonómnom kraji v okrese Nový Sad) bola bodkou za 103. ročníkom Scénickej žatvy. Kysáčania nám uši pohladili ich typickou zvláštnou archaickou slovenčinou s južanským prízvukom a hoci odohrali tragický príbeh, po predstavení z nich sálala pozitívna energia. Čakajúc na režisérku predstavenia Svetlanu Gaškovú som bola svedkyňou nejedného vrúcneho objatia, pretože naši dolnozemskí kolegovia majú na Slovensku očividne širokú fanúšikovskú základňu. Dobrú náladu si zachovávajú aj napriek tomu, že v Srbsku to spoločensky vrie, na čo herci na konci predstavenia upozornili aj známym gestom tamojších protestujúcich – krvavočervenými rukami. O tom všetkom nám Svetlana porozprávala zo svojej perspektívy.

Dočítala som sa, že Kysáč sa pyšní dlhoročnou divadelnou tradíciou. Skúste našincovi, ktorý tento kút sveta ešte nepozná, priblížiť, aký intenzívny je kultúrny život v tomto regióne a čo vás osobne priviedlo k divadlu. 

Kysáč tento rok oslavuje 120 rokov od prvého divadelného predstavenia a divadelníctvo v Kysáči je na vysokej úrovni. Ale asi najlepšie obdobie sa začalo približne od deväťdesiatych alebo konca deväťdesiatych rokov, keď začal režírovať Ján Privizer. On v tom čase viedol činohru, bábkové divadlo aj detské divadlo. No a tam som začala v podstate aj ja. V roku 2002 alebo 2003 som s ním začala skúšať a preto hovorím, že on je taký môj divadelný otec. On mi lásku k divadlu vštepoval už od malička. Aj ostatní, ktorých ste videli v predstavení, Branislav Čeman, ktorý hral Brezovského, Ivan Privizer, čo hral Martina a ja sme vlastne generácia, ktorá robila s týmto významným režisérom. Myslím, že aj nejaká jeho inscenácia bola predtým na Scénickej žatve. A aj my sme tu už boli s inscenáciou Hugo Karas v roku 2012, ale to režíroval Ivan Hansman – Jesenský. Takže sme sa veľmi tešili, že tu budeme znova.

Ako v súčasnosti funguje váš súbor?

Zostali sme z celého niekdajšieho súboru traja. V podstate po Privizerovi som divadlo prevzala ja a ešte Branislav Čeman, ktorý tiež v Kysáči režíroval jednu inscenáciu. Ale posledné roky máme málo hercov, nemáme ani techniku, osvetľovačov, svetelných dizajnérov. Preto sme začali spolupracovať s Divadlom VHV z Báčskeho Petrovca. Naši herci z Kysáča hrajú u ich v predstaveniach a my sme si od Petrovčanov vypožičali skladateľa hudby, teda Jaroslava Zimu a svetelného dizajnéra Petra Čániho. No a teraz fungujeme skoro ako jeden súbor, aj keď sú to dva súbory.

To sa mi zdá ako veľmi dobrá cesta, ako si navzájom pomôcť. Ale zároveň sa ukazuje, že vám tento nedostatok nebráni robiť oceňované divadlo – vy nie ste len režisérkou Závejov, ale aj scénografkou a predstaviteľkou hlavnej úlohy. S inscenáciou ste vlani získali prvé miesto na celoštátnej súťaži. Je to vďaka tomu, že vám nik nekecá do toho, ako máte hrať či ako má vyzerať mizanscéna? A ako vlastne vyzerá srbský systém ochotníckych súťaží?

Čo sa týka toho, že som aj herečkou aj režisérkou, tak musím zmieniť, že postavu Katky najprv hrala iná herečka. Lenže minulý rok, keď sme mali ísť do Bosny a Hercegoviny na Festival festivalov, tak sa z osobných dôvodov rozhodla, že viac nechce hrať. A tak, aby sme nemuseli našu účasť rušiť, som sa tej postavy chopila, keďže som ju najlepšie poznala, interpretáciu aj mizanscénu.

No a čo sa týka ochotníckeho divadla v Srbsku, ja si myslím, že je to podobne ako u vás, akurát nemáme zlaté, strieborné, bronzové pásmo. Máme to tak, že najprv je zónová prehliadka, ktorá sa týka len okresov. Prichádza k nám selektor, pozrie si predstavenie a ak predstavenie spĺňa podmienky, ak má nejakú kvalitu, tak ho potom posúvajú na pokrajinovú súťaž (naša krajská úroveň, pozn. aut.). Pokrajinová súťaž sa týka iba Vojvodiny. No a prvé tri predstavenia, teda prvé, druhé a tretie miesto na pokrajinovom festivale sa dostanú na republikovú súťaž. Tam už sú predstavenia z celého Srbska s tým, že je to prevažne festival, kde sa hrá v srbčine.

Ale Záveje boli jednou z dvoch inscenácií, ktoré sa tam hrali po slovensky…

My sme hrali v slovenčine a vyhrali sme. Ale napríklad keď sme mali ísť potom do Bosny a Hercegoviny na spomínaný Festival festivalov, ktorý je regionálny, čiže sa na ňom zúčastňujú štáty bývalej Juhoslávie – Chorvátsko, Čierna Hora, Macedónsko, Bulharsko, Srbsko a Bosna a Hercegovina –, tak podmienka bola, aby sme to hrali v srbčine. V minulosti sa tam hrávali aj predstavenia v slovenskom jazyku, ale niekedy okolo roku 2005 to zmenili. A asi by to tam diváci ani „nezožrali“. Tak nám povedali, že ak chcete prísť na festival, musíte to hrať v srbčine. A my sme si povedali, že okej, tak budeme hrať v srbčine a naskúšali sme to tak. No a potom sme ešte boli na jednom festivale v Srbsku, kde sme tiež hrali v srbčine a ja si vlastne myslím, že je to super. Veľa ľudí frflalo, že prečo nie v slovenčine, že materinský jazyk a neviem čo, ale my sme si povedali, že keď už vieme aj jeden aj druhý jazyk, prečo by sme to nevyskúšali, ak chceme cestovať?

Bolo to poprvýkrát, čo ste sa rozhodli mať takú bilingválnu inscenáciu? Jazyková bariéra asi vznikala v nejakej miere aj predtým.

V minulosti sme mávali iba titulky, ak sme hrali v čisto srbskom prostredí. Inak sa u nás v Kysáči, v Petrovci a v celej Vojvodine, kde sú Slováci, hráva všade po slovensky. Ale systém prehliadok je taký, že z republikovej súťaže idete do Bosny, a to je vlastne naša vrcholná prehliadka – naša Scénická žatva je v Bosne.

Zvíťazili ste s uvedením hry Vladimíra Hurbana Vladimírova, dramatika, o ktorom sa u nás učíme, sem tam sa inscenuje, ale nie často. U vás je to lokálne previazanie s rodákom zrejme intenzívnejšie, viac s ním prichádzate do kontaktu…

U nás sú minimálne tri ochotnícke divadlá – v Starej Pazove, v Kovačici aj v Báčskom Petrovci – ktoré všetky majú názov Divadlo VHV. Čiže je pre nás celkom významný, ale tiež sa neinscenuje tak často, možno každých desať-pätnásť rokov. Ja som v Kysáči v roku 2016 robila hru Zámka škripí a teraz som sa znovu k nemu vrátila, pretože mám k nemu vzťah. Povedala by som, že ho viem čítať, precítiť. Témy, ktorým sa venuje, sú možno viac dedinské, ale preto sa vždy snažím nájsť v nich istú nadčasovosť, neorientovať sa iba na dedinu, ale urobiť inscenáciu tak, aby to mohla osloviť diváka v každej dobe. Nejde o to, že sa to odohráva v roku 1913 – odohráva sa to možno aj dnes, len o tom nevieme. Čo sa deje za zatvorenými dverami a ako to napríklad niektoré ženy majú. Postavenie ženy v spoločnosti a tiež hon za bohatstvom ako negatívna stránka tých sedliakov, to, čoho sú schopní, len aby mali viac zeme, boli pre mňa nadčasové témy.

Je to vlastne autor, ktorého hry sú do veľkej miery o medziľudských vzťahoch, pokrivených a pokazených, aj Záveje sú do značnej miery o tom, akí vlastne ľudia vedia byť na seba zlí a nepríjemní. Podobnú vyhrotenú nevraživosť často zažívame aj v súčasnosti okolo seba. Môže byť divadlo, aj keď tragické a drsné, podľa vás prostriedkom pre spájanie ľudí, obrusovanie hrán alebo hľadanie východísk? 

Áno, presne tak. Myslím si, že aj keď je to, ako hovoríte, temné, divák môže vidieť v inscenácii niečo, čo ho možno nejakým spôsobom zastaví. Povie si – počkaj, toto som videl alebo toto som prežil, zažil a nič som s tým neurobil. Možno sa trochu zamyslí nad tým, čo sa deje v jeho živote alebo jeho okolí a môže si klásť otázky, čo sa s tým dá robiť.

Na konci predstavenia, počas klaňačky, ste urobili gesto smerom do publika, ukázali ste červené – krvavé – dlane ako odkaz na súčasné protesty v Srbsku, ktoré vypukli v novembri minulého roka po tom, ako sa v Novom Sade zrútil prístrešok vlakovej stanice a zahynulo 16 ľudí. Do akej miery sa vás toto dianie dotýka?

My v súbore máme dvoch členov, ktorí sú študentmi na univerzite v Novom sade a keďže sú študenti v štrajku, tak od 1. novembra máme demonštrácie. A ja mám teraz úprimne taký pocit, že sme na prahu občianskej vojny, že už to asi pomaly k tomu smeruje, pretože vláda  nechce splniť študentské požiadavky. Teda ide o zverejnenie dokumentácie ohľadom vyšetrovania pádu toho prístrešku a tiež žiadajú, aby zodpovední boli za to potrestaní, rieši sa korupcia vo vládnom sektore. Nie je to prvýkrát, čo sme sa k tomu vyjadrili, gesto sme urobili prvý raz v Báčskom Petrovci, keď sme chceli vyjadriť podporu študentom. Keďže ich máme v súbore dvoch, bolo by od nás nefér, keby sme ich v tomto nepodporili. Všetci chceme, aby sa ľudia, ktorí sú za to zodpovední, zodpovedali pred zákonom.

Dnes sme to zopakovali, lebo dnes asi bola aj derniéra našej inscenácie. Už ju nebudeme hrávať najmä preto, že by sme sa chceli slobodnejšie vyjadrovať k tomu, čo sa deje, a to teraz nie úplne môžeme a smieme. Preto sme sa teda rozhodli, že končíme so Závejmi a tak je nám jedno, aké to bude mať následky.

Teda to má na vás priamy vplyv…

Samozrejme to na nás vplýva. Ale aj na tých, čo si myslia, že to na nich nevplýva, lebo to ešte nepocítili na svojej koži. Pre mňa pre mňa osobne je to dosť silné, lebo som išla pol hodiny po tom, ako ten prístrešok na stanici padol, z práce. A ja som tam každý deň čakávala na autobus. Mohla som tam byť aj ja. Myslím si, že asi ešte budeme s týmto musieť veľa bojovať.

A je perspektíva, že sa podarí dosiahnuť, čo študenti požadujú?

Teraz sa žiada, aby sa vypísali predčasné parlamentné voľby, študenti si vytvárajú svoju listinu, kde budú mať kandidátov, ktorí sú úplne apolitickí a ktorí nikdy nemali nič spoločné s politikou. Nechcú zapojiť ani opozíciu, lebo chceme začať od začiatku, tabula rasa. A niekedy sa zdá, že bude dobre, že sa nám to podarí a niekedy si nie sme istí, strieda sa to.

U nás je to teraz tak, že je v spoločnosti zlá situácia, v kultúre to veľmi pociťujeme, ale zároveň to ale spôsobilo to, že sa mnohí ľudia zomkli, snažia sa hľadať cesty, ako si navzájom pomôcť, je cítiť súdržnosť. Aj u vás je to podobné?

Určite áno. Keď sa začali študentské protesty a demonštrácie, hneď sa k nim pridali napríklad poľnohospodári, pridala sa akademická obec, samozrejme, nie všetci – jasné, že tí, čo sú členmi Srbskej pokrokovej strany, sa k tomu nepridajú, ale ostatní určite áno. Ale zároveň s tým, ako si ľudia začali navzájom pomáhať, tá druhá strana začala byť voči ľuďom agresívnejšia. Myslím si, že práve solidarita je to, čo drží všetkých tých ľudí spolu, študentov aj ostatných, ktorí sú na ich strane.

Na záver ešte posledná otázka, vrátim sa k divadlu – máte už rozpracované nejaké projekty do budúcna, ktoré plánujete realizovať a s ktorými možno opäť pricestujete na Slovensko?

V Báčskom Petrovci akurát v Divadle VHV robíme drámu od Biljany Srbljanović Rodinné príbehy. Takže na tom pracujeme, tuším, že niekedy koncom októbra, možno začiatkom novembra by mala byť premiéra a teda dúfame, že budúci rok budeme znova tu (smiech).

Palce drží a za rozhovor ďakuje,

Maš