Žatvou sa už od prvého festivalového dňa šírili fámy. Šuškalo sa o breznianskom predstavení inscenácie Bohdana Divadelného súboru Jána Chalupku. Nevylučujem, že použili lokálne média a miestnych vplyvniakov. Nerozporujem však ani organický dosah ich obsahu a formy. Aj v našej redakcii sa počas dňa šuškalo o niektorých obrazoch epochálnej inscenácie štýlom: „Kamarát sa pýta, kedy asi bude scéna orgií, zašli by sa pozrieť.“

Do Martina ich z Brezna prišlo ako hadov. Azda aj celý autobus dievčat, chlapcov, mladších aj starších. Rafinovane odetí do merchu, tmavých tričiek s gotikou šmrncnutým nápisom – menom hlavnej hrdinky rovnomenného epochálneho príbehu tandemu Dobšinský-Struhár. (Osobná vsuvka č. 1: Pani Švoňavá má generačné korene v Drienčanoch a povráva sa, že jej pra-pra-prapredok mal techtle-mechtle s ujkom Paľom).

Vždy, keď som počas dňa stretol režiséra Mateja Struhára, tak mal naponáhlo. Vraj nemajú dosť času na prípravu a sotva stihnú priestorovku. Keď som prvýkrát zbadal veľkovýpravnú scénu, svietenie a priam davové herecké obsadenie, zrazu som prijal jeho nervozitu z pocitu zodpovednosti. Podľa slov Emy Poliakovej, predstaviteľky nebojácnej a dobrosrdečnej Bohdany sa však predstavenie podarilo. Odhliadnuc od hrozby odlepeného havranieho krídla tesne pred výstupom. Ale to sú také bežné havranie záležitosti.

Najviac ma zaujímalo, za akých okolností dostala Ema príležitosť stvárniť praslovanskú hrdinku Bohdanu, keďže v rámci súboru bolo z koho vyberať. Ema vysvetľuje, že v role Bohdany sa stiedajú spravodlivo tri herečky, ktoré dôsledne vybral režisér. „Rada by som si však vyskúšala hrať aj havrana. Milujem tie ich masky,“ vysvetľuje od krvi zababraná herečka.

Emu som pokúšal, či by sa jej náodou nepáčila aj rola macochy. Záporné postavy majú často väčšiu hĺbku a priestor pre prácu s emóciou. No nedala sa presvedčiť. „Slová môžu raniť a môžu zachrániť.“ To je hlavný odkaz, ktorý si aj dnešný divák podľa Emy môže vziať z povesti o troch zhavranených bratoch a jednej nebojácnej sestre. Zaujímalo by ma, ako by Ema prijala možnosť, že príbeh Bohdany by skončil tragicky a stala by sa obeťou. S inscenovanou smrťou má však sympatická herečka bohaté skúsenosti. „Ja umieram na dennom poriadku. Obesením, upálením, utopením. Vyskúšala som už všeličo.“

Okrem predcíznej vizuálnej zložky inscenácie oceňujem aj hudobnú a zvkovú zložku, ktorá je podľa Emy výsledkom práce korepetítorky a zbormajsterky Veroniky Veverkovej. Bohdanu čakajú okrem pravidelného hrania na domovskej scéne v Brezne ešte ďalšie hosťovania a reprízy. (Osobná vsuvka č. 2 Nekriticky prezrádzam, že k Breznu a Brezňancom mám osobitný vzťah. Dôvodov je viacero. Či ľudské vzťahy, či rodinné putá, kamaráti a kamarátky, nielen srdcublízky akcent v reči.) Brezno zaujalo. Stavím sa, že nie len Pani Švoňavú.

Pani Švoňavá