V predstavení Odysseov návrat sa motív cesty objavuje nielen v slove, ale tiež v scénografii, v rozvešaných a rozmiestnených strieborných celofánoch. Veľkú cestu prešiel dozaista aj samotný súbor, kým vytvoril túto inscenáciu s tajomnou, poetickou atmosférou. Vťahuje nás do dávneho príbehu so štylizovaným pátosom antickej tragédie, no nebojí sa narušiť vážnosť vtipnými, scudzujúcimi vsuvkami.

Hneď na začiatku nás čaká sústredené, precízne – a v súlade so svetlom a scénou i tajomné – predstavovanie témy príbehu. Súbor sa usadí do línie a podáva si dreveného Odyssea – každý po svojom, akoby si pritom kládol otázku: kto je vlastne hrdina? Ešte prejde kôň a už sme doma. Sme zoznámení s témou, náladou inscenácie aj s interpretmi. A vzápätí sa zjaví Odysseus – živý, no vetchý a otrhaný, bez ruky, ako pravý vojnový veterán. Jeho „protézou“ je veslo z lode, ktoré má k sebe pripútané tak, ako sú mu súdené jeho cesty. V popredí sa z dôstojného chóru múdrych starešinov stávajú antické reliéfy na tympanónoch s výjavmi bojov, aby ich o chvíľu vystriedal obraz unaveného muža v omamných rukách čarodejnice Kirké. Všetky scény sa vynárajú a miznú ako vo sne – hravo, bez potreby všetko dovysvetľovať. Obrazy sú asociatívne, nesené ľahkosťou poézie, imaginatívne i bez veľkých javiskových kúziel. Celofánové pásy, ktoré predtým evokovali cestu či vodu, sa premieňajú po chvíli v našej predstave na stĺporadie antického paláca. V scéne, keď sa za ne postavia postavy, stávajú sa priehľadnými väznicami – zosilňujú pocit izolácie a osudovej uväznenosti.

Chór sa obratne premieňa: raz na múdrych starešinov, inokedy bojovníkov či obyvateľov Tróje. Pozerá sa na seba skrz „stĺp“ ako do zrkadla – otvára tak priestor pre otázky: kto sme, kam ideme či kam sa vraciame? Významný kolektívny part tvoria Penelopini nápadníci – koniec ich hodovania a ich životov hraný hercami a v zastúpení i lebkami zvierat získava až rituálny nádych. Dej by sa neuberal tak, ako je potrebné, bez charizmatického slepého veštca Teiresia a, samozrejme, prefíkanej krásnej Penelopy – ktorá nápadníkov klame prísľubom svadby, ale až keď dopletie mužov rubáš. Lenže niť stále pletie i rozpletá – scénické náznakové riešenie asociuje navyše splietanie nitiek osudu a predznamenáva nevyhnutný záver v podobe Odysseovho odchodu. Hrdina – alebo hrdina? –, odchádza na miesto, kde zakope veslo, symbolicky opúšťa bojisko a konečne si dovolí vydýchnuť.

Súbor nás počas celého predstavenia prekvapoval humorom, zohratosťou a najmä obdivuhodným sústredením. Skúsenejší bedlivo sledovali tep inscenácie a citlivo dávali priestor menej skúseným. Z javiska sálalo partnerstvo, radosť z tvorby a vzájomná podpora.

Daniela Evjáková