Vstúpime do sály a už začína divadlo. Na javisku sú rozostavané stoličky a nechtiac si kladiete otázky: čo bude nasledovať, prečo sú tie miesta neobsadené, atď. Osvieti sa stolička a na ňu sa usadí dievčina. Prečo si sadne a kde sedí? Potom sa objaví prechádzajúci kolektív. Znova a znova. Nie je to pohyb z jednej strany na druhú, ale významový javiskový fakt. Skupina prichádza odnikiaľ a smeruje nikam. Opakovanie a s ním súvisiace zdržiavané tempo inscenácie je významotvorné. Ranný rituál obsadeného WC, obsadená kúpeľna – sú to javiskové fakty, vypovedajúce o početnej skupine, možno rodine. Prečo tá osamelosť v azyle záchoda? Dav sediaci na stoličkách rytmicky a spoločne vytvára priestor školy. Tam sa prejavia jednotlivé vzťahy k autorite: podlízavosť, servilnosť, rozpačitosť. Osobnostné vlastnosti. K nim sa pridáva stále sa opakujúci hudobný motív. Všetko sa cyklicky opakuje, akoby príbeh sa rozbiehal od začiatku a mnohokrát. No tento motív slúži k označeniu osamelosti a segregovanosti jednoltivca uprostred kolektívu. Fyzický nátlak je drastickým vyjadrením príčin kalamitného vzťahu. Dvojica zviaže ruky osamelej dievčine, teda z ich pohľadu niekomu “inému” (nie nášmu) a donúti dievčinu piť zo záchodovej misy. Na inom mieste zase kolektív nechce pustiť dievča na potrebu s výhovorkou, že je toaleta obsadená. Ale kým obsadená? Nuž, kultúra mladosti alebo jej kult odpovedá šikanovaním jednotlivca. Nemusí to byť trieda, ale nezáujem počúvať iného končí násilím a drastickosťou, namiesto empatie. Aj výraz interpretov odráža brutalitu a drastickosť. Rozdávanie farebných pier ukazuje, aké jestvujú v skupine filiácie a opozície. Brutalita víťazí. Ale iba v časti príbehu. Pohľad do zrkadla smerom k divákovi obnažuje vonkajšie skrášľovanie. O chvíľu si nikto nič nepamätá. Ale zrkadlo si pamätá… pamäť zrkadla je pamäťou morálky a etiky. Ak sa pred šesť núl postaví jednotka, je to milión. To je nebezpečné, nechať sa zlákať byť na čele skupiny.

Režisérka úmyselne spomaľuje tempo obrazov, aby sa vytvoril kontrast k svetelným presunom a stálemu opakovaniu hudby aj konania. Inscenácia nebráni násilie, ani nie je apoteózou zvrátenosti. Upozorňuje na fakt ľudskej nevšímavosti. V inscenačnej rovine za spolupráce detí sa vytvára typický rytmus večných návratov, ale aj nových a iných začiatkov. Práca s rekvizitou, vytváranie charakteru priestorov telesnosťou – to všetko predpokladá zohratý kolektív. Deti zo súboru Bebčina nimi sú.

Ľubo Šárik