Divadelný súbor Zádrapky patrí medzi stálice amatérskeho divadla a jeho inscenácie sa pravidelne objavujú na rôznych typoch súťaží. Tentokrát sme mali možnosť vidieť inscenáciu  (Takmer) Zdrevenení určenú pre najmenšie publikum, čo predurčilo jej jednoduchú štruktúru, prácu so znakom, redukciu témy a využívanie elementárnych princípov detskej dramatickej tvorivosti.

V úvode tvorcovia ponúkajú magický obraz. V temnom priestore sa pohybuje kocka, z ktorej presvitá svetlo, vrhá tieň na divákov a zároveň sa ozývajú hlasy s rôznymi otázkami. Mágia tohto obrazu navodzuje dojem, že sa bude diať niečo čarovné a neočakávané. Tento magický pocit sa však po chvíli rozplynie a už sa nevráti. Ku kocke prichádzajú deti a rôzne na ňu reagujú – väčšinou si ju nevšímajú a ponechávajú ju v priestore. Zrazu, bez zjavnej javiskovej príčinnosti, nastane boj o dovtedy nepovšimnutý objekt.

Deti z kocky vyberajú rôzne drevené predmety – rapkáč, píšťalku, kastanety – a veľmi vtipne a hravo im prisudzujú vlastnosti na základe podobnosti. Oživujú predmety prostredníctvom rytmických a zvukových situácií. Práca s rytmom a zvukom je v tomto prípade mimoriadne vydarená – kolektív detí dokáže sústredene držať rytmus a zároveň vytvára obrazotvorné asociácie, ktoré stimulujú detskú fantáziu. Tento moment odhaľuje potenciál skupiny: hru, kreativitu a schopnosť spoločnej koncentrácie.

Na druhej strane, ako problematický sa ukazuje dramaturgický oblúk inscenácie. Prechody medzi situáciami pôsobia často náhle, nie vždy motivovane, a preto oslabene. Kocka z Človeče, nehnevaj sa plná „dreveňákov“ prináša samostatný vesmír – zmenšenú napodobeninu nášho sveta, vzťahov, situácií a základných etických otázok. Deti prostredníctvom zástupných predmetov rozvíjajú konflikty, súťaživosť, šikanu, vyčleňovanie jednotlivca a ďalšie témy. Emočne najsilnejším a zároveň najkontroverznejším obrazom je moment, keď je chlapec odlišný od ostatných označovaný čiernymi nálepkami.

Opäť sa stávame svedkami neočakávanej – a nevybudovanej – premeny situácie. Dreveňáci sa menia na neživé predmety v krabici. 

Inscenácia ponúka riešenie zložitosti sociálnych väzieb a konfliktov v podobe vzťahu dievčatka Jasmínky k dreveňákom. Jasmínka našla svoju zabudnutú krabicu s drevenými hračkami. Úprimne sa z nich teší a ukladá ich späť do krabice. Ku každému prejavuje starostlivosť a nehu, a to napriek jeho nedokonalosti, nedostatočnosti. Nehodnotí, nekritizuje, neodsudzuje… Jasmínka je jednoducho láska.

Iveta Ditte Jurčová