Divadelný súbor RAMAGU zo Spišskej Starej Vsi spracoval jednu z najznámejších hier Sławomira Mrożeka, absurdnú drámu 60-tych rokov s názvom Karol. Hra o očnom lekárovi, ktorého ambulanciu navštívia vnuk s dedkom, aby dedkovi predpísal okuliare, lebo inak si nezastrieľa do Karola, je silnou metaforou na absurdnosť doby vtedy i dnes. Okuliare ako symbol vzdelania, intelektuálnej a humanistickej vrstvy obyvateľov (lekár) vs. slepota ako znak nevzdelaných dezolátov a vnútorne zaslepených agresorov (dedko a vnuk), ktorí baživo poľujú po vymyslenom verejnom nepriateľovi (Karol) je súčasne zápasom hodnôt slobodného demokratického sveta a totalitnej nadvlády. Tvorcovia stvárňujú rozpoltený svet a spoločenský systém, ktorý sa postupne rozpadáva, čo vidíme aj vďaka práci so scénografiou (molitanová stena v pozadí po úvodných výstreloch praskne a postupne deravie). Na malej vzorke charakterov (lekár, ktorý sa stáva nepohodlným, lebo myslí, nielen strieľa) je vykreslený obraz celého národa, ktorý pod vplyvom tlaku a strachu o život stráca súdnosť, „slepne“ a moc preberajú nevzdelaní fanatici a vrahovia (dedko a vnuk). Hra až mrazivo reflektuje súčasnú dobu, ktorú žijeme a bráni divákovi v hľadisku ostať ľahostajným, naopak, režijný princíp vťahuje publikum do deja mentálne aj fyzicky. Veď postava fiktívneho nepriateľa Karola prichádza na začiatku inscenácie z spomedzi divákov (trup figuríny). Ďalšie časti Karola objavuje v scénach „prízrakov“ lekár na rôznych miestach (občas technicky nemotorne a svetelne nepresne) až po predvídateľný záver, kedy sa v nadživotnej veľkosti objaví bábkovodičkou vedený manekýn – Karol — a stáva sa obeťou dedkovej túžby strieľať. Obraz bezcitného zabitia človeka však oslabuje práve podoba bábky Karola. Nazdávam sa, že scéna zastrelenia nevinného pacienta hraného živým hercom by bola údernejšia, mrazivejšia a logická, obzvlášť preto, že následne znormalizovaný „slepý“ lekár (strata morálky a kritického myslenia v mene zachovania života) hľadá a ráta ďalších Karolov medzi skutočnými ľuďmi v publiku. Otázkou je teda funkčnosť a množstvo režijných nápadov s Karolom, ktoré miestami duplikujú Mrożkov text už tak nabitý silným obsahom. Vyzdvihujem herecké spracovanie a vývoj charakterov, výstavbu vzájomných vzťahov, dramatického napätia i prácu s pauzou (v dialógoch odporúčam ešte posilniť vnútorné napätie pre udržanie celkového tempa hry najmä v 2. časti). Herci si zachovali mieru prejavu, zbytočne netlačili na „absurdno“, hrali realisticky, navážno, patrične k poetike hry a vybudovali nielen slovný, ale aj situačný humor. Inscenácia sa aj vďaka tomu pretavila od nenápadnej a jemnej komédie až do mrazivej spoločenskej tragédie.
Chápem dramaturgickú potrebu tvorcov inscenovať Karola a vysoko oceňujem angažovanosť súboru i nastolené posolstvo. Je na nás, či rozbehnutý kolotoč normalizácie spoločnosti zastavíme alebo sa aj z nás stane Karol.
Jana Mikitková
