Rozhovor s hudobným skladateľom Michalom Paľkom

Hudba nie je len zvuk. Niekedy je to vnútorný pohyb, ktorý prichádza skôr, než ho dokážeme pomenovať. Michal je skladateľ, hudobník a človek, ktorý hudbu nevníma ako cieľ, ale ako proces – vrstvený, nepredvídateľný, často prekvapivo intímny. Vo svojich kompozíciách sa pohybuje medzi tradíciou a súčasnosťou, remeslom a experimentom, analógovým detstvom a digitálnou dospelosťou. Jeho hudba znie v divadle, v súťažných partitúrach aj na koncertných pódiách, ale predovšetkým tam, kde ju cíti ako nevyhnutnú.

1. Michal, tvoja hudobná cesta sa začala na Konzervatóriu v Košiciach. Aké boli tvoje prvé hudobné zážitky, ktoré ťa priviedli k tomu, že si sa rozhodol venovať skladbe, cimbalu a dychovým nástrojom?

Na konkrétne zážitky si, žiaľ, nepamätám, zrejme sa udiali omnoho skôr, než sa začali moje štúdiá na Konzervatóriu v Košiciach. Viem však, že odkedy som schopný na niečo sa pamätať, vo mne „išla“ nejaká hudba. Nejaké „výbuchy“ energie v podobe frekvencií, zhlukov, zvukov, neustále som si niečo pospevoval (či už nahlas, alebo len v duchu), popiskoval, predstavoval… A pomerne často, čo mi zostalo dodnes, „prerábal“, prespevoval známe, mne, žiaľ, nie až také známe melódie, piesne, symfonické skladby…

2. Máš za sebou niekoľko úspechov na skladateľských súťažiach. Čo tieto ocenenia pre teba znamenali a ako ovplyvnili tvoju kariéru skladateľa?

Zaujímavá otázka, respektíve zaujímavá situácia nastáva, keď na ňu treba odpovedať. Skladateľské súťaže (nie všetky, no väčšina, drvivá väčšina) sú koncipované trošičku inak, ako verejnosť pozná bežný priebeh súťaže. Po väčšine sú korešpondenčné a anonymné, takže v pravom zmysle slova súťaží hudba – skladba, nie autor. Vyhlasovateľ vyhlási súťaž na skomponovanie takej či onakej skladby s takým či onakým obsadením, témou, možno textom. Vy skomponujete skladbu, zapíšete ju a partitúra pod názvom skladby, bez udania autora putuje povedzme v piatich exemplároch jednotlivým porotcom. Zrátajú sa body, a keď bude mať najviac, vyhrala a až potom jej priradia meno autorov. 

Takže v tomto zmysle sa od súťaže nedá veľa čakať. Je to, samozrejme, prestíž v životopise, prípadne potom stretnúť nejakého porotcu, ktorý ex post vie hudbe, ktorú študoval a posudzoval, priradiť vaše meno. 

3. Tvoja práca skladateľa sa prelína s divadelným umením, bol tvoj sen skladať piesne do týchto produkcií alebo si sa k tomu dostal náhodou?

Ani nie. Ja skôr nie som pesničkový – pesničkársky typ. Baví ma dotvárať, vytvárať procesuálnosť v podobe akýchkoľvek frekvenčných podnetov poslucháča, snažím sa byť v službách režiséra/režisérky. Keď potrebuje pieseň, bude pieseň. Keď si to vyžaduje text, rovnako to rešpektujem. V tomto sa snažím byť remeselník. Viac ma však pri práci remeselného typu poteší, keď sa mi tam podarí aplikovať istý nárok na poslucháča – popasovať sa s tým, čo počuje. Vtedy si myslím, že nastane isté zakrivenie časopriestoru – a tieto momenty považujem za prínos v akejkoľvek tvorbe a jej následnej percepcii.

4. Tvoja tvorba je známa svojím jedinečným prístupom k spájaniu tradičných a moderných prvkov. Kde čerpáš inšpiráciu pre svoje skladby a aké hudobné
alebo osobné témy sú pre teba najdôležitejšie?

Inšpirácia je všade, je to veľmi široké. Rovnako je to aj s tým spájaním tradičného a moderného, i keď sú to pre mňa komplikované termíny. Vidím to skôr tak – dúfam, že to nebude znieť príliš ageisticky –, skrátka, zdá sa mi, že to, že ako jedinec som vyrastal snáď v poslednej analógovej dobe a v mladosti som sa učil spoznávať myslenie v ranom digitále, vo mne prirodzene vybudovalo nejaký „wechselgenerator“ nielen v zmysle technickom, ale možno aj estetickom a hodnotovom… Možno je to len výsledok nejakej racionality. Ale tvorba je omnoho hlbší proces, deje sa vo vrstvách. Viacerých naraz. Myslím, že ten kontrast staré – nové je len jedna z nich.

5. Ak by mal byť tvoj život nejaká melódia, aké hudobné nástroje by si použil pri komponovaní tejto skladby?

Uf. Krásna otázka. Krásna. Neviem odpoveď. Snáď sa ju raz dozviem.

6. Máš za sebou hudobnú spoluprácu na úspešnej inscenácii Nekonečný príbeh v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre v réžii Ivety Ditte Jurčovej. Opíš, ako si vnímal proces tejto hry, čo boli formy, z ktorých si vychádzal pri komponovaní, a prečo si tak striktne nechcel pracovať s hlavným motívom, ktorý diváci poznajú z filmového spracovania.

S Ivou máme za sebou už viaceré spolupráce, vždy príde s pomerne uceleným konceptom, ktorému však necháva istý priestor na „sebadefinovanie sa“ ako konceptu počas tvorivého procesu. Samotnou formou boli obrazy, ktoré Iva naaranžovala na scenár Slávky Civáňovej. Siahali sme skôr po istom imaginatívnom svete, všeobecnom, čiže asi nejaký prienik nánosov, ktoré považujeme ako spoločnosť (európska) za svet fantázie. Dosť boli v hudbe nápomocné isté mýtické, tradičné nápevy, inštrumentálne, ktoré však splynuli v jeden eklektický svet. V druhej časti to bolo trošičku jednoduchšie, lebo išlo o akýsi prerod jedinca, ale aj sprievod diváka svetom prežívania jedinca. Iva to riešila formou gamingu, teda sveta počítačových hier, a mladého človeka zasadeného do tohto prostredia. V tom prípade už bolo jednoduché naliať do tejto formy to, čo divák počul v prvej časti. Musím však poznamenať, že rozsahovo to nebolo jednoduché, tej hudby a sound designu tam je mnoho, myslím, že by sme ozvučili aj celovečerný film. 

7. Aké projekty a plány máš pred sebou? Existuje nejaká konkrétna hudobná výzva alebo spolupráca, ktorú by si chcel v budúcnosti uskutočniť?

Momentálne pracujem na hudbe do inscenácie mladého talentovaného režiséra Dávida Pašku, spolu s jeho tímom pripravujeme medzinárodnú inscenáciu o takpovediac zabudnutých hrdinoch, ktorí sa pokúsili nejako naštrbiť, zvrhnúť hitlerovskú ideológiu (DJP, Trnava, International Theatre, Opole, Deutsches Theater, Berlín).  A následne na konci sezóny ma čaká premiéra inscenácie Mariny Carr v Košiciach, do ktorej ma prizval Matúš Bachynec. Potom ďalšia sezóna. Tento rok plánujem s kapelou (Mojše Band) osláviť 15 rokov, jesenné turné, ktoré hodláme nahrať a potom snáď aj vydať ako lajfku. No a na poli komponovania sa mi možno podarí dokončiť rozpracovanú druhú symfóniu. V dlhšom horizonte dvoch-troch rokov by som veľmi rád naštudoval a uviedol svoju komornú operu – musical theatre form, neviem to formovo definovať – SHMULY, pracujem na zostavení tímu, obsadenia, snáď inštitucionalizovanom zázemí…

 
8. Ak by si mal možnosť vrátiť čas, čo by si poradil sebe ako začínajúcemu umelcovi? Máš nejaké overené rady a tipy pre mladších kolegov?

Ťažko povedať. Určite by bolo čo, ale neviem, či to je tak správne. Pomerne dosť veľa som „zanedbal“, urobil som možno nejaké nie celkom uvážené rozhodnutia, ale všetko sa nejakým spôsobom odrazilo na ďalšom chode a možno bez toho by nebolo to, čo ex-post považujeme aj za úspech. Neviem, čo by som poradil, snáď len že robiť. Snažiť sa robiť neustále na niečom a do istej miery sa stavať k tomu kriticky, pokiaľ sa dá pochybovať o výsledku.