Silvia Svákusová sa za 18 rokov na poli amatérskeho divadla vyformovala ako výrazná režisérska osobnosť. Jej inscenácie možno každoročne vidieť na FEDIM-e, Hviezdoslavovom Kubíne, či Zlatej priadke a úprimne obdivujem to množstvo energie, tvorivosti a zápalu, s ktorou stále nanovo motivuje a vedie mladých ľudí k divadlu. Ich inscenácie prinášajú závažný a kvalitný obsah aj výraznú poučenú formu.
Tentoraz ponúkla svojmu súboru Fúzia filmovú predlohu Larsa von Triera Dogville. Na príbehu mafiánskej dcéry Grace, ktorá sa ukrýva pred políciou a gangstrami v bohom zabudnutej dedine Dogville, rozohrávajú aj dnes spoločensky naliehavé témy hraníc ľudského dobra a zla, strachu z inakosti a všetkého cudzieho, otázok, kde sa rodí túžba ovládať iných a čo z človeka spraví nečakaný príval moci…
Lars von Trier umiestnil príbeh filmu do prázdnych čiernych filmárskych kulís a aj my sme sa podobne ocitli spolu s postavami hry v aréne na odkrytom holom javisku s čiernymi stenami. Priestor vyplnili štyri rozobraté praktikáble a pár najnutnejších rekvizít (detská oranžová tatrovka, amatérska verzia stromu s jablkami narýchlo nalepenými izolepou, zrkadielko). Silvia Svákusová má vo svojej tvorbe rada divadelný kostým a suverénne využíva jeho výtvarný, charakterizačný i dramatický potenciál (kontrast oblečenia dedinčanov a zlaté šaty hlavnej postavy). V záplave čiernych alebo veľmi striedmych náznakových kostýmov, typickými pre „chudobné” amatérske produkcie, je tak svetlou výnimkou. Áno, aj svetlo má v jej produkciách výraznú estetickú a metaforickú funkciu (svietenie postavy a dlhých vlasov Grace).
Pokiaľ ide o zvuk, na dotvorenie priestoru a temnej hororovej atmosféry sa interpreti spoliehali na vlastný prejav. Počuli sme štekot psov, úzkostný šum vetra, vŕzgajúce dvere, dupoty ľudských nôh i skapíňajúce auto… Počiatočná hravosť a dôsledná ilustrácia chýbajúcich predmetov sa však postupne riedila až vytrácala, akoby sa zvolený koncept stal interpretom pri budovaní napätia prekážkou. Temporytmus inscenácie jemne pokrivkával aj v nasadení hercov, keď rovnako poddimenzovane zneli rozprávačske i dialogické pasáže hry.
Najpresvedčivejšie však boli štylizované a metaforické situácie, kde interpreti nemuseli psychologizovať, ale nachádzali pôsobivé javiskové gestá a symboly (dôsledná práca s jablkom v situáciách znásilnenia Grace, zrkadielko ako zdroj ohňa v závere). Na inscenácie Silvie Svákusovej a jej žiakov sa vždy úprimne teším a ani tentoraz moje očakávania nesklamali.
Alena Weisel Lelková
