Hovorí sa, že remeslo má zlaté dno, a práve to režisérske dnes hľadala skupinka nádejných režisérov v útulnom podkroví knižnice. Všetci si posadali do kruhu na zem, čím podčiarkli komornú a priateľskú atmosféru, ktorá ich sprevádzala počas celých troch hodín.

Tvorivá dielňa pod vedením Šimona Spišáka sa začala voľnou debatou, ktorá sa pomaly premostila do historického okienka, neskôr do analýzy hry.

Účastníci sa rozdelili na dve skupinky. Ich prvou úlohou bola analýza textu od známeho talianskeho dramatika Carla Goldoniho. Aké sú vzťahy medzi postavami? A aké ich motivácie? Neostávalo im nič iné, než dať hlavy dokopy. Napokon sa stretli postrehy oboch skupín, porovnali sa odpovede a nie, nesprávna odpoveď neexistovala.

Z koberca sa čoskoro stalo javisko i hľadisko, z niektorých režisérov herci. Alebo skôr figuranti? Hľadali možnosti, skúmali reč tela, všímali si detaily. Odkrývali vrstvy zdanlivo obyčajného textu, akoby sa dostávali do jadra cibule šupka po šupke. Do hĺbky. O štyroch replikách by vedeli rozprávať štyri hodiny, ale našťastie toľko času nemali.

Za dverami dielne kvitli nielen vedomosti, ale aj zábava a smiech. „No tak, neokúňaj sa, podaj mu ruku!“ No nebola to len Clarice, ktorá sa okúňala. A niet divu. Komu by sa chcelo hrať, keď každý prišiel režírovať?

Koľko režisérov, toľko možností. To práve vďaka nim čierno-biely scenár ožíva a stáva sa živým umeleckým dielom. Niečím výnimočným a nezabudnuteľným. Takým, aké boli aj samotné dielne.

Do dielne réžie pod vedením Šimona Spišáka viac či menej nenápadne nakúkala dobrovoľníčka Lucia