Divadlo DISK prinieslo na festival opäť správy z dnešných dní. A zase sú to správy nie príliš dobré.

Ale prečo sa v hľadisku postupne smejeme? Sme už takí cynickí ako táto doba? Alebo je to len dôsledok pretlaku v spoločnosti? Humor je nadčasový fenomén. Humor nie je ideologický ani politický, ani sociologcký. Humor buď je, alebo nie je. A dá sa overiť – počuteľným smiechom. Na predstavení divadla DISK s inscenáciou s názvom KONVENCIA Idioti sú tí druhí ho bolo pomerne dosť. Istý spôsob, ako pokaziť akýkoľvek humor, je ho začať analyzovať – tak poďme na to.  

Na začiatku vidíme, ako herci v čiernych overaloch prinášajú akoby mŕtve telo. Na ľavej strane javiska je katakfalk. Vieme, že divadlo nedávno stratilo svojho „Kantora“. Tí v hľadisku, čo to vedia, trochu spozornejú. Majú rešpekt. Sú rozpačití. Ale život – divadlo ide ďalej. Disk sa krúti neúprosne. Prvú situáciu by sme mohli nazvať „rozlúčka“. V slede rôznych smútočných etúd sa dostávame do oblasti, v ktorej má divadlo DISK svoje dlhoročné skúsenosti – groteska. Groteska, ktorá je drsná, čierna, naturalistická, expresívna a súčasná. Zhrnutie: v priebehu asi piatich minút sme od kondolencie prišli k irónii. Priam návrat do čias nemého filmu. 

   „Toto tu nikdy nebolo“ – tak sa volá ďalšia situácia. Tu už príde na rad slovo. Slovesné grotesky. Kotrmelce banality a stratených snov. Ona je hysterická, on arogatný. Dokopy teda dialóg pôsobí ako nepodarený chemický pokus – rôznymi osobnými výbuchmi. Ona niečo chce, on nevie, čo chce. Divák ako v kaleidoskope bude odteraz vidieť rôzne bizarné „cirkusové“ čísla rôznych bizarných ľudí, ktorí žijú v ešte bizarnejších vzťahoch. Všetci akoby žili v ilúzii, vo svojich predstavách, stratosférach alebo väzeniach, ktoré si sami strážia, aj si ich vybudovali. Klauni, ktorí stratili svoje šapitó, a tak v živote žonglujú nad svojimi stratenými životmi. 

Ďalší obraz na našej obskurnej prehliadke má názov „Možno ma ešte niečo čaká“. Osamotená žena samu seba presvedčia, že dokáže niečo výnimočné. My tušíme, že si to hovorí každý deň a roky. „Zajtra“ je sestrou „Nikdy“. Toto „nikdy“ žijú títo ľudia. Títo imitátori života. Situácie majú jasnú tému. Pointa príde ako v anekdote – jasne a rýchlo. Tá, ktorá niečo čaká, vlastne nič nečaká. Ten, ktorý chce niečo zmeniť, je šťastný, že žije bez zmeny. A ten, kto chce spraviť niečo výnimočné, oceňuje svoju pasivitu. 

Herci vedia, čo hovoria. Akoby ani neexistovala interpretácia. Oni hovoria za seba, Ale nie je v tom civilnosť. Tým, že text z improvizácii pri skúškach zachytili a naučili sa naspamäť, dokážu ho aj rytmizovať. Gradovať. Dialógy majú švih. Tempo. Skečovú kadenciu. Vety sú krátke a úsečné.  

Kostýmy hercov sú priam vizuálny počin. Už to nie je ani obvyklý diskovský komentár na gýč, ako sme u nich zvyknutí. Už je to gýč, z ktorého vytvorili ešte väčší gýč, ktorý pôsobí supergýčovo. Ako keď maľujete jednoduchý obraz a vy sa neviete rozhodnúť, ktorú farbu použijete, až použijete všetky. Niektoré uletené vrstvenia kostýmov už mali parametre sochárskeho umenia. Strakatí klauni.

Ale pozor – v rade obrazov zo sveta bezprízorných existenciií príde obraz s názvom „Zrkadlím sa, teda som“. Tak predsa minúta ticha pre zmysel. Empatický moment. Snaha o akúsi snahu pochopiť druhého. Človek človeku človekom. To už som niekde počul. Ale kolotoč Disk sa stále točí. Je to chvíľu reťaziak, inokedy húsenicová dráha. Jarmok stratených ilúzií pokračuje. 

Hlas Jána Rampáka, ktorý číta text z Uhlárovej hry Bieda, alebo koniec divadla v meste T. je emotívnym momentom inscenácie. Na tejto centrifúge s názvom Konvencia zaznie ako hlas z neba. Úryvok hovorí o mužovi, ktorý na prechádzke zakopol o strom našej lepšej budúcnosti. Všetci sa radujú. Ale on to ešte nedopovedal – strom potom zničil. 

Na záver isncenácie prichádza postava s preveseným vojenským kabátom. Všetci v hľadisku rozumieme obrazu. Kto by mu dnes nerozumel? Ak si neuvedomíme prázdno, v ktorom žijeme, zaplní ho postava s prehodeným vojenským kabátom. Kabát spadne na zem a pod ním je biela postava bez tváre. Skupina tlačí muža na vozíku, ale nevedia są rozhodnúť, kam ho tlačiť. Je to obraz našej civilizácie? Dúfam, že nie. Dúfam, že si to iba zle interpretujem.

Réžia Dušana Vicena je zručná a jasná. Kompozične vyvážená. „Kantor“ by mal radosť. 

Kamil Žiška