Zádrapky ZUŠ Senica
Kolektív: Kreslím čiaru nie vždy rovnú
Stáť na stanici Detstvo a čakať na vlak do stanice Dospelosť je takmer vždy traumatizujúca záležitosť. Už nás nebaví (ani nezaujíma) to, čo bolo, a to, čo nevyhnutne príde, nás v lepšom prípade stresuje a v horšom desí. Nikdy totiž nie sme skutočná „tabula rasa“. Od prvého okamihu sme popísaní špirálami DNA našich predkov, fyzickým a sociálnym prostredím, v ktorom sme sa formovali do aktuálnej podoby toho, čo vnímame ako „ja“. Všade sú samé nástojčivé otázky, ale nikde ani jedna čo len trocha upokojujúca odpoveď.
Takže téma aktuálna a pálčivá až dovtedy, pokiaľ budú teenageri, adolescenti a dospelí.
Scénografická zložka inscenácie je jednoduchá, efektná, viacvrstevná a funkčná. Tri „nekonečné“ pásy bieleho papiera sú staničnými tabuľami s odchodmi vlakov, nepopísaným papierom, „Múrom nárekov“, terčom, záznamom nehody s nakresleným obrysom obete, cestovným lístkom, oknom, predelom medzi bezpečným a tajomne temne hrozivým (objímajúce a zároveň dusiace ruky).
Problematický je text, ktorý takmer nereflektuje na tie formálne znaky poézie, ktoré ju v podstate robia samostatným literárnym druhom – trópy a rytmus. Mám podozrenie, že textu takisto škodí kolektívne autorstvo. Silný vnútorný náboj témy je tak ťahaný do sféry miernej a nevzrušivej banality. To, čo nepochybne silne rezonuje v kolektíve divadelného súboru (alebo v kolektíve naviazanom na autorky), sa v tomto prípade neprenieslo v plnej sile a celom rozsahu do hľadiska. Alebo inak – to, čo zažiari u vrstovníkov zo strednej školy, nemusí nevyhnutne rovnako zažiariť aj na HK.
K tomuto prispela aj, rovnako ako text, utlmená režijná zložka, ktorá oscilovala medzi náznakmi činoherných postupov (viacnásobný pokus o budovanie dramatickej situácie, vždy nečakane prerušený) a poetickými situáciami. Tie však až nepríjemne často objavujú dávno objavené.
Výsledok je teda, žiaľ, menej sympatický ako zámer. Ale to nevadí, pokiaľ sú zo súboru cítiť talent, túžbu a vášeň. A tie sú u všetkých „Zádrapok“ evidentne prítomné.
Text: Karol Horváth
