Ako ľahko podľahneme manipulácii a ako rýchlo dokážeme stratiť ľudskosť, keď sme vystavení tlaku extrémnych okolností? Aj tieto otázky si môžeme klásť pri sledovaní inscenácie Beštia v podaní divadelného súboru Divadlo Mladých Šesť Pé. Inšpiráciou im bol román Williama Goldinga, Pán Múch.

Javisku od začiatku dominuje najvýraznejší scénografický prvok – sieť z lán, ktorá zasadzuje dej do abstraktného prostredia. Pomedzi jej dve vrstvy sa na scénu predierajú mladí ľudia v potrhanom a špinavom oblečení, ktoré je jasným znakom prekonanej katastrofy. Ocitli sa na opustenom ostrove po havárii lietadla a ich snaha nastaviť pravidlá a prežiť sa rýchlo mení na boj o moc.

Scénografické riešenie s dvomi rovinami siete efektívne vytvorilo tri hracie priestory: predný, zadný a užší pás medzi nimi, v ktorom sú herci a herečky obkľúčení sieťou. Toto riešenie otvorilo potenciál pre dynamickú prácu s priestorom, ktorej však vo výsledku chýbala vnútorná logika. Vizuálne pôsobivé boli momenty, keď herci pracovali so zdrojmi svetla umiestnenými priamo na scéne. Vytvárali tieňohru, znázorňujúcu lov príšery alebo nasvietili skupinovú scénu, v ktorej boli odkázaní len na svetlo, ktoré si vytvorili sami, baterkami. Škoda len, že inscenácia neponúkla takýchto momentov viac.

Beštia strieda masové scény s intímnejšími momentmi a postupne odhaľuje eskalujúci konflikt medzi stroskotancami. Skupina sa rozpadá a manipuláciou zvnútra sa obracia sama proti sebe. Z mladého hereckého kolektívu cítiť počas celého predstavenia veľké nasadenie a sústredenosť. Dielo vrcholí záchranou, ktorá však pre niektorých prichádza príliš neskoro. Beštia je tak obrazom o krehkosti ľudskej morálky a pripomienkou, že najväčšie monštrum sa často neskrýva v tme, ale v nás samých.

Eva Miklisová