Pokračovanie III. kategórie prednesov sa konalo ešte pred obedom. Porotkyne sa zhodli, že šlo opäť o veľmi vyspelé prednesy a nešetrili pri hodnotení chválou. Počas stretnutia vládla živá diskusia, čo dokazuje, že sme sa na 71. ročníku Hviezdoslavovho Kubína stretli s rozhľadenými mladými ľuďmi, ktorí sa neboja prejaviť svoj názor, no neboja sa ani počúvať konštruktívnu kritiku a o svojich výkonoch diskutovať s odborníčkami. Porotu tvorili Anna Hajduková, Martina Jánošíková a predsedníčka Eliška Sadíleková.
E.S.: To sa ľahko takto hovorí, ale ťažšie sa to už robí.
M.J.: Tí operátori, čo ti vyvolávajú, oni nie sú civilní. Máš to možno aj ty napočúvané, ako oni rozprávajú, volajú aj tebe, nie?
Recitátor: (smutne) No… áno.
A.H.: Tam tá Mara tak náhle zomrie. Celú báseň sa chystá umierať a potom je zrazu len mŕtva.
E.S.: Neviem či by som ja hľadala samu seba v prírode. Ja by som sa radšej konfrontovala so spoločnosťou.
E.S.: Tam potom máš to, že vidíš to zviera a zistíš, že je to plast. Že tie plasty sú už tak všade, že si ich pomýliš aj so zvieraťom.
M.J.: Si sa tam tak pobavene pochechtla.
E.S.: Zrazu tam vytiahnete ten sáčok a ja vôbec neviem, odkiaľ sa on vzal. On sa tam tak zrazu zjaví a ja tomu sáčku vôbec nerozumiem.
E.S.: Skôr asi s nejakým lektorom pracuješ na tom texte, že?
Recitátorka: Práveže sama.
E.S.: (nadšený úsmev)
M.J.: Ja som ten tvoj prednes vnímala ako taký tenisový zápas medzi tým hadom a rozprávačom.
A.H..: Tvoj prednes rozprúdil veľmi prudkú diskusiu v porote.
Porotkyne: (súhlasne prikyvujú, je za tým príbeh)
E.S.: Keď teba človek počúva, tak má pocit, že prednes je tá najjednoduchšia vec na svete.
A.H.: Lebo „Toto, to, toto toto to“ ja veľmi oceňujem.
Text: Julka Oreská
