Nekondenzovaný chromozóm, ZUŠ Jozefa Rosinského, Nitra
Oľga Gluštíková, Filip Németh (montáž): My house is burning
Réžia: Kristína Šimková, kolektív
Montáž z poézie Oľgy Gluštíkovej (Severské mýty) a Filipa Németha (Žitava) v podaní divadla Nekondenzovaný chromozóm mi položila dve zásadné otázky.
Prvá je existenciálna:
Ak môj život vykazuje neklamné znaky kruhového pohybu, pretože sa znova a znova, po množstve vynaloženého úsilia (fyzického aj psychického) ocitám na stále tom istom mieste, je to skutočný začarovaný kruh alebo iba ja nemám schopnosti alebo chuť a vôľu rozoznať, že chyba nie je v dôvodoch a realizácii mojej verzie pohybu, ale v mojej interpretácii?
Alebo jednoduchšie – je ten kruh začarovaný alebo nie je? Snažíme sa ovládnuť prírodu (presnejšie prírodné v nás) tým, že ju najskôr využívame, s čoraz menšou úctou ju (a hlavne seba) exploatujeme, navliekame na seba kožuchy, aby sme sa následne tvárili, že sa k nej (hlavne k sebe) vraciame a za znepokojivého zvuku industriálu a noise robíme trápne gestá imitujúce návrat k prírode (hlavne k sebe), o ktorých sami seba presvedčíme, že sú rituálne? A medzitým píšeme nečitateľné odkazy o tom, akí sme z toho všetkého zúfalí a vydesení a nešťastní a…
Druhá je čisto osobná:
Aký je kvet mojej mamy?
Môžem iba súhlasiť – môj (náš) dom je vyhorený. Tak dlho som (sme) od neho utekali, že keď som (sme) pochopil, kde som doma a že sa chcem vrátiť, už nebolo kam.
Všetko to však má jeden, ale nezanedbateľný problém. Ak chcem inscenovať neistotu, hľadanie, prítomnosť fatálnych trecích plôch, takých veľkých a silných, že nevyhnutne ústia do nepokoja a chaosu, kde by mal mať vo finálnej podobe spomínaný nepokoj a chaos miesto? Na javisku alebo v mysli diváka? Divadlo je náročná a štruktúrovaná (pozor na toto slovo, je mimoriadne dôležité) ľudská činnosť. Je to veľmi komplikovaná správa, ktorú ku mne vysielajú tvorcovia a ktorú ja musím najskôr dekódovať, aby som ju následne mohol pochopiť a zaujať k nej primerane komplikovaný postoj. Takže ak chcem ako tvorca komunikovať napríklad o chaose, chaos by mal byť až na samotnom konci komunikačného reťazca, nie vo všetkých jeho zložkách.
Z videného na mňa priam kričalo, že „Nekondenzované chromozómy“ chcú robiť divadlo poézie expresívne, úprimne a po novom. Ale zatiaľ bolo oveľa viacej naznačeného ako povedaného. Použitý spôsob komunikácie zatiaľ narazil na limity, vyplývajúce… Presnú odpoveď nepoznám, ale tipol by som si vek, nedostatok skúseností, túžba presahujúca možnosti… Schválne píšem „zatiaľ“, pretože prítomnosť talentu bola evidentná. A všetko ostatné vyrieši čas a spoločná práca.
Kvety mojej mamy boli muškáty.
Text: Karol Horváth
