Kocúr nie je doma – alebo číha za oponou?

Autorská komédia Jozefa Jenča a kolektívu divadla KĽUD v zemplínskom nárečí sa odvíja okolo absencie režiséra – súčasne predstaviteľa hlavnej postavy hry (gazdu), ktorý nečakane nepríde na predstavenie. Tvorcovia dodržia tento koncept a skutočne nechajú divákov pár minút po ohlásenom začiatku predstavenia čakať pred sálou a hra začína zámerne neskôr. Následne sa na proscéniu divákom v autentickej emócii „prúseru“ prihovorí zástupkyňa vedúceho súboru, Martina, ktorá sa snaží zachrániť vzniknutú situáciu a hru odohrať. Doménou súboru je schopnosť tvoriť autentický, zámerne insitný až hyperbolizovaný, viac slovný než situačný humor, s poriadnou dávkou nadhľadu i sebairónie. Ten v tejto hre pramení z ústredného konfliktu chýbajúceho predstaviteľa gazdu a ponúka hercom priestor na komické situácie (napr. scéna paholkov s imaginárnym gazdom v krčme či Julkino zvádzanie, pri ktorom si pomôže ťahaním stoličky – „roztúženého gazdu“ za ňou). Oceňujem predovšetkým herecké výkony Martiny (autentickosť, prirodzená práca s divákom) a Julky (presné herecko-spevácke výkony nadanej komičky). Hra využíva princíp divadla na divadle – herci pred očami divákov riešia patálie zapríčinené absentujúcim členom. Avšak tento princíp „strihov“ z divadla do divadla na divadle a naopak precízne nedodržiavajú a na viacerých miestach z neho „vypadnú“. Akoby zabudnú, že od začiatku hrajú bez 4. steny s divákmi a pre divákov, neuveriteľne až nelogicky rozohrávajú situácie, akoby tam diváci neboli a nemali pred nimi čo maskovať (vedome neskrývané hádky bez kontaktu s divákmi). Inscenácia súčasne demaskuje skutočné vnútorne vzťahy súboru k režisérovi, veď „kocúr“ nie je doma a „myši“ môžu vyjadriť všetky doterajšie krivdy spôsobené režisérom, voči ktorému narastá kolektívna nenávisť. Tá vrcholí v momente, keď Julka z nešťastnej lásky ku gazdovi i režisérovi v jednej osobe zabije predstaviteľa gazdu – náhodného diváka (v skutočnosti nasadený člen súboru). Zvrat nastáva v momente, kedy mŕtvola gazdu „vstane z mŕtvych“ a my vidíme, že ňou už nie je nasadený divák, ale samotný Jožko Jenčo, skutočný režisér a predstaviteľ gazdu, ktorý aj po smrti verí konšpiráciám o plochej zemi. Tento motív (nastolený už v názve hry) však ostáva nedotiahnutý a pôsobí zmätočne ako konštrukt (od začiatku bola absencia režiséra konšpiráciou?). Inscenácii by prospelo dramaturgické ujasnenie nosných motívov hry a dotiahnutie jednej ústrednej témy, keďže v hre ich pomerne nespútane pláva niekoľko (nenávisť ku gazdovi a režisérovi v jednom, konšpirácie, (ne)tradičná forma slovenského ochotníckeho divadla). Povzbudzujem kolektív KĽUD, aby túto hru dotiahol, v dnešnej dobe ich liečivý smiech potrebujeme ako soľ.

Jana Mikitková