Zaradenie inscenácie Južný vietor do záverečného dňa festivalu predstavovalo premyslený dramaturgický krok. V kontexte programu SŽ 2025, v ktorom dominovali témy s výrazným spoločenským a hodnotovým presahom, pôsobila táto inscenácia ako uvoľňujúci prvok. Produkcia Detského divadelného štúdia Ochotníček v réžii Petra Hudáka, ktorý je zároveň aj autorom textu,  priniesla do festivalovej štruktúry nákazlivú radosť.

Hudákova réžia vedie deti k prirodzeným reakciám, spontánnosti a tvorivej hravosti (pamätníci festivalu si iste spomenuli na Hudákovu legendárnu inscenáciu Vaska, nespi). Kolektív detí rôzneho veku tematizuje univerzálnu skúsenosť prvej zamilovanosti: ako sa mení správanie jednotlivca, ako ho vníma jeho okolie (spolužiaci, učitelia), aké projekcie a predstavy vyvoláva nový emočný stav. Scénické vyjadrovacie prostriedky sú vedome minimalistické: jednoduché piesne, krátke komentáre postáv, elementárna choreografia založená na ilustratívnych gestách. To, čo by sa mohlo javiť ako prvoplánové, tu nadobúda funkčný rozmer, ako prostriedok nadsádzky a láskavej irónie.

Z hľadiska dramatickej výstavby je pozoruhodná práca s očakávaním diváka. Úvod inscenácie sugeruje tému inakosti či vylúčenia – chlapec pôsobí izolovane, odlišne od skupiny. Následne sa ukáže, že jeho „inakosť“ je výsledkom zasnenosti spôsobenej zamilovanosťou. Podobný posun nastáva aj v závere: namiesto vysnívanej adresátky prichádza na stretnutie dievča, ktoré bolo dovtedy v kolektíve prehliadané.

Táto situácia otvára citlivú rovinu interpretácie. Dievčatko, ktoré sa v závere príbehu stáva iniciátorkou prvej pusy, totiž v očiach kolektívu nepôsobí ako „ideál krásy“ a zároveň je možné cítiť aj jej hereckú neistotu – nielen v postave, ale i v jej vlastnej detskej skúsenosti. A práve tu sa zreteľne ukazuje špecifikum divadla hraného deťmi či tínedžermi: nevyhnutnosť pedagogického prístupu, citlivosti a dôrazu na tvorivý proces pred výsledným efektom. Ak sa podarí naplniť oboje – proces aj výsledok – vzniká ideálna kombinácia. Peter Hudák je skúsený pedagóg a preto je možné veriť,  že vie tieto roviny udržať v bezpečnej a tvorivej rovnováhe.

Mimoriadne zvládnutá je kolektívna scéna, v ktorej sa všetky deti zapájajú do fiktívnych príprav na rande. Inscenácia má jasnú dynamiku a dobré tempo, mizanscény fungujú s prirodzenou ľahkosťou. Divadlo si vystačí s minimom – stačí bublifuk a dve stoličky, aby vznikol hravý, poetický a divácky príťažlivý svet.

Iveta Ditte Jurčová