Ivana Gibová: Tri stratené detstvá
Datív, ZUŠ Rosinského, Nitra
Réžia: Marica Šišková
Ivana Gibová, víťazka ceny Anasoft litera za rok 2024, inšpirovala románom o svojom detstve a dospievaní súbor Datív a ich režisérku Maricu Šiškovú k vzniku inscenácie Tri stratené detstvá. Ocenený román Babička, rámcovaný pohrebom blízkej osoby, otvára spomienky na život v rodine, kde zďaleka nebolo všetko ružové a Magda, hlavná postava príbehu, sa s odstupom času nanovo pozerá na seba samu v nej a na to, ako ju vzťahy a udalosti vyformovali do podoby mladej ženy, ktorou v súčasnosti je. Otec alkoholik, matka submisívne utiahnutá nielen pred svojím mužom, ale aj svojou dominantnou matkou, ktorá má na hony ďaleko od romantizujúcej Babičky B. Němcovej a voči ktorej sa aj autorka románu jeho názvom ironicky vymedzila. Deti nemajú vo výchove ideálne vzory, chýba vzájomné porozumenie a citová podpora. Na príbehu Magdy tak vidíme, ako ťažko potom človek odoláva sebadeštruktívnym sklonom, alebo ako ľahko sa môže stať napríklad aj obeťou manipulátorov, či sexuálnych predátorov.
Inscenácia súboru Datív, má tiež svoju hlavnú hrdinku Magdu, ale po jej boku vystupuje zástup ďalších detí, ktoré na javisku fungujú v podobe chóru. Niekedy s replikami Magdy, inokedy rečou iných postáv, raz súhlasne, potom zas polemizujúco. Posúvajú dej spevom, detskými riekankami, ale i opernými áriami Marie Callas, ktoré babička tak milovala, často sa rokmi drsného detstva s ľahkosťou pretancujú. S hlavnou hrdinkou tvoria dynamický celok, ktorý prechodmi z obrazu do obrazu situačne nepredvídateľne a inscenačne zaujímavo mení svoje kontúry. Drevená lavica, žltý lavór a desiatky detských papučiek sú na štvorci čierneho baletizolu jediným scénickým výrazivom, s ktorým sa súboru darí z prozaickej predlohy skladať na javisku poéziu. Čarovné sú momenty, keď sa látka predlohy interpretuje kontrastným spôsobom (operné árie na pohrebe matky prerývané vrzgotom drevenej lavice, plačúci chór a jedenie tresky s rožkom, dramatický útek vyjadrený spomaleným pohybom desiatok detských papučiek). Interpretácii náročných situácií zo života hlavnej hrdinky nesvedčí prehnaný súcit a smútok, práve naopak.
V kolektívnom nasadení a osobnej zainteresovanosti súboru sa podarilo diváka vtiahnuť do príbehu Magdinej, na prvý pohľad neštandardnej rodiny, ktorý však bol vo svojich zdedených vzorcoch správania vystopovateľný v mnohých slovenských rodinách. Spomínali sme spolu s nimi na svoje detstvá a niektorí sme, dúfam, svoje malé ja aj láskavo potľapkali po pleci.
Text: Alena Weisel Lelková
