Performancia A čo vy tu tak sama prepája výtvarnú inštaláciu a javiskovú situáciu. Necháva otvorené výklady, zapája publikum a experimentuje s časom – presne tak, ako je pre tento žáner typické. Dá sa v nej rozlíšiť niekoľko dejových faktov či situácií, pričom každý umožňuje viacero interpretácií.

Prvá situácia. Žena sedí a mieša sadru, neskôr ňou začína pokrývať svoje telo. V pozadí počuť mužský dych, ktorý sa mení na pokriky jej smerom a obťažujúce narážky. Scéna trvá dostatočne dlho, aby mal divák čas premýšľať, čo jej činnosť znamená. Možností je viac: žena len pracuje a muži ju vyrušujú; žena sa snaží skryť telo, aby nemohlo byť komentované; žena sa snaží telo znetvoriť, aby prestalo byť objektom záujmu. Môžeme ju vnímať aj ako niekoho, kto si vytvára ochrannú hrošiu kožu, či naopak ako bytosť, ktorá pod nátlakom chradne a mení sa na beztvarú hmotu.

Popri mužských hlasoch si divák začne všímať aj mužskú postavu v tieni – takmer neviditeľného pozorovateľa. Sleduje ženu potajme, rovnako ako my. Performerka týmto gestom priznáva rolu publiku: uvedomujeme si, že aj my sme ďalšími očami, ktoré vyvíjajú tlak. Sme voyeri, čumilovia. Aj bez zlého úmyslu sa stávame súčasťou situácie, a keďže tá je dlhá až neznesiteľná, napadne nás, že práve my by sme ju mali ukončiť odchodom. Môže ale odísť žena? Ďalším spoluhráčom je tu teda čas – jeho nekonečnosť a opakovanie umocňuje zvuková slučka.

Druhá situácia. Žena dielo dokončí a odchádza. Čítané v rôznych líniách: práca nikdy nie je hotová; telo sa nedá skryť; znetvorenie nepomáha, ubližuje len jej; hrošia koža je síce tvrdá, no znemožňuje pohyb, preto sa jej musí zbaviť; alebo – premena je zavŕšená, žena opúšťa starú schránku a odchádza znovuzrodená.

Tretia situácia. Muž–tieň sa pohne za ňou. Odchod tieňa smerom, kam zašla žena, vyzerá trochu ako omyl, ale stalo sa to súčasťou performancie ako my, tak to prijímame. Vo všetkých líniách situácia ale poskytuje iba jeden nihilistický výklad: úniku niet. Môžeš telo znetvoriť, skryť, premeniť svoj vnútorný postoj k nemu, ale jednoducho, pokiaľ máš telo, vždy budú komentáre a obťažujúce narážky.

Posledná situácia. Na scéne zostáva torzo. Hlasy utíchnu. Mŕtve telo už nikto nekomentuje – no predsa zostáva pastvou pre oči nás divákov, čumilov. Herečka trochu prirýchlo situáciu ukončuje, nenechá obraz doznieť, vracia sa, ukloní sa a dopraje všetkým zúčastneným úľavu z konca.

Krása performancie je, že možností interpretácie je veľa. Ako ste sa cítili vy? Aké ďalšie výklady ste v tom videli?

Daniela Evjáková