Disponovaní mládežníci divadelného súboru Únikový východ z Veľkého Krtíša spolu s režisérkou Silviou Svákusovou sa v tomto prípade rozhodli z poetického a súčasne drásavého viacnásobne kódovaného textu O tomto sa človek rozpráva len s králikmi švédskej spisovateľky Anna Höglundovej vydestilovať tie motívy, ktoré by tvorili bazálnu sujetovú inscenačnú líniu rozvíjajúcu mimoriadne dojímavý príbeh ako isté podobenstvo o vnímaní sveta trinásťročným protagonistom. Za slovami a obrazmi sa dotýka toho, čo je v človeku najviac skryté, zranené. Nebojí sa pomenovať ťaživé emócie, ale zároveň ukazuje, že nemusia byť konečné. Rozprávač tejto knihy (a neraz aj inscenácie, hoci do tejto roly vstupujú aj ďalšie postavy – ďalší „králici“ života) má pocit, že každý je pre seba najväčším nepriateľom, ale postupne zisťuje, že ak je všetko zároveň svojím opakom, tak každý môže byť pre seba aj najlepším priateľom (škoda, že sa v inscenácii v latentnej podprahovej rovine neobjavilo viac sekvencií tematizujúcich ambivalentnosť pocitov smerujúcich k istej nádeji, pozitívnejšiemu životnému pólu hlavného hrdinu).
Tým, že divadelný scenár tvorcovia kreovali predovšetkým na princípe striedania monologických výpovedí protagonistu s kolektívnymi, neraz až chóricky tvarovanými pasážami, ktoré boli niekedy viac, inokedy menej diferencované, ďalej prerývanými aj aktualizačnými alúziami (napr. bomby v školách, útoky študentov na svojich vyučujúcich a i.), v rámci celku inscenačného tvaru, popretkávaného detskými riekankami, vypočítankami či rozličnými hrami, predurčili aj jeho samotný charakter, poetiku i estetiku, ktorá pozvoľna podľahla istej monotónnosti. Zdá sa, že sa samotné textové východisko stalo do istej miery aj „determinantom“ výberu výrazových prostriedkov mladých interpretov, ktorými spočiatku dokázali citlivo budovať napätie, tajomstvo, rozvíjať dramatický konflikt najmä na úrovni mikromizanscén, no tým, že sa príbehový motivický raster rozrastal do širších aj digresívnych línií, začalo sa výrazivo čiastočne opakovať a inscenačná výpoveď sa do istej miery oslabila a sploštila, ba chvíľami pôsobila trochu ako divadlo „a la téza“. Akcentovaná mohla byť interpretmi ešte väčšia variabilita i kontrastnosť výrazu, žiadal by sa možno ešte väčší odstup od prezentovanej témy cez hlbšie rozvíjaný ludický princíp, vnútornej dynamike inscenácie by tiež pomohli výraznejšie temporytmické zmeny, ktoré by na pozadí závažnosti a aktuálnosti artikulovaných tematických okruhov (pocit odlišnosti, inakosti, odcudzenia, vylúčenia, potreba zaradenia sa do komunity atď.) boli intenzívnym dramatickým náprotivkom k introspektívnym poryvom jedinečnosti a krehkosti ľudskej osobnosti v tomto zložitom vývinovom období. Preto aj tie dramaticky kľúčové pasáže, ktoré by mohli vniesť do tohto tvaru inú zážitkovosť, z(a)mraziť diváka či vyvolať v ňom možno katarzný rozmer, ostali v takmer identickej tonalite ako niektoré budované divadelné obrazy spomínanej inscenácie jej aktérmi.
Napriek tomu interpretačná disponovanosť súboru, polyfunkčná práca mladých interpretov so scénickým mobiliárom (napr. rám, mobily, tablety), viacvrstvovým zvukovým a hudobným plánom, schopnosť minimalistickými prostriedkami (aj v symbolickej alebo synekdochickej rovine) vyvolať pomerne intenzívny zážitok u diváka a ich úsilie o uchopenie nadčasovej témy, vyrastajúcej z literárne kvalitnej predlohy, sú pre túto inscenáciu viac než evidentné.
Text: Miron Pukan
Foto: Michal Lašut
