Odtlačky Silvie Plathovej
Dobrý recitátor zaujme ešte skôr, než prehovorí. Hana Hvozdíková nestihla ani vstúpiť na javisko a už ma mala – zastavila sa v uličke a až po chvíli pomaly vystúpala hore. Ani potom sa neponáhľala začať hovoriť. Prichádzajúcu paniku prezradil zrýchlený dych, a až ten odštartoval prúd slov režúcich do duše, ako to dokáže len Plathová. Spočiatku vonkajšia energia predbehla vnútornú predstavu, no než prúd utíchol, uverili sme Hane, že naozaj vidí obrazy a vníma pocity ukryté za textom. Hana po chvíli odstúpila a pozrela sa na miesto, kde eště pred chvíľou stála ako Plathová s veľkou láskou. Recitátorka rozohráva dva pohľady na bolesť v duši – hovorí z perspektívy prežívajúcej a z pohľadu láskavo bezradného (jej manžela Teda Hughesa). Vždy, keď som si pomyslela, že sa do Haninho prejavu vkráda istá stereotypnosť, dokázala ma niečím prekvapiť. Moment, keď sa Hana spýtala “A Ariel?” a pozrela sa do publika ma priklincoval úzkostne túžobným očakávaním otázky. Významný bol aj záver: skvele zvolená ostrá pauza uprostred vety. Nepôsobila ako vedome pripravená, skôr akoby vyskakovala zvonku, od slečny Hueyovej, ktorý zahájila elektrošokovú liečbu a tak zastavila rozprávanie príbehu. Koniec sme týmto jednoduchým postupom zbadali skôr, než bol dopovedaný a ostro useknutý tmou.
Daniela Evjáková
Hana Hvozdíková: Na recitovanie bežne nemyslím
O momentoch koncentrácie na javisku, ale aj o vyplve recitácie na každodenný život som sa zhováral s nitrianskou recitátorku Hanu Hvozdíkovú. S montážou poézie Sylvie Plath a Teda Hughesa sa Žatevníkom predstavila v Národnom dome.
Keď si naplno osvojiš text, stáva sa ti, že sa nejaký úryvok aktuálneho či minulého prednesu vyplaví z útrob mysle v náhodnú chvíľu? Napríklad pri čakaní v rade na kasu v supermarkete…
Na staršie recitácie si už veľmi nepamätám, možno na nejaké fragmenty. Čím novší text, tým viac spomienok mám uskladnených. V civilnom živote sa na recitáciu schválne nesnažím myslieť, aby som si ju neobohrala a nesprofanovala. Znovuožívam ju až tesne pred momentom vystúpenia.
Nepamätám si, že by mi z útrob mysle spontánne vyskočil úryvok z básni, ani z textu ktorý som recitovala minulú sezónu. Ten bol o udalostiach v bývalej Juhoslávii.
To ti ani neprajem, aby si bežne myslela na samovražednú poéziu, či genocídu na Balkáne. Tragicky ladenú literatúru si vyberáš programovo?
Všetky texty, ktoré som kedy recitovala, boli smutné, alebo tragické. Každému pasuje niečo iné. Nepovažujem sa za pochmúrneho človeka, vždy som mala radšej intímnejšie texty, mnohokrát som recitovala o vojne. Humorná poézia by mohla byť príjemná zmena. Najväčšie vybočenie z normálu a experiment s publikom bola zatiaľ absurna literatúra.
Predpokaldám, že o textoch sa radíš so svojou pedagogičkou Maricou Šiškovou. Asi aj tam môžeme hľadať odpovede na môju predošlú otázku.
Marica príde vždy s ponukou textu a otázkou či by sa mi to nepáčilo. Po tých rokoch spolupráce ma už dokonale pozná a poradí na mieru šitý text. Za to som jej nesmierne vďačná. Je majsterka montáže.
Budeš recitovať, kým ti bude dych stačiť?
Práve sa nachádzam na križovatke, keďže odchádzam na vysokú školu do Brna. Nie je recitačného zamerania, no zotrvám v umeleckom prostredí. Multimediálna tvorba a kompozícia znie ako otvorený odbor, recitovanie nechcem zavesiť na klinec. Snáď zo mňa poézia nevyprchá.
Opísala by si sa na svojom tinder profile výrokom: Recitujem!?
Okrem recitovania mám rada aj divadlo a hudbu. Hrám na klavíri, aj na priečnej flaute. Účinkovala som v divadelnom súbore. Uviedla by som tú časť mňa, v ktorej sa aktuálne cítim dobre. Ak by to bol žatevný tinder, uviedla by som teda recitovanie.
Pani Švoňavá