O sile žien, ich vytrvalosti a schopnostiach v súčasnosti hovoríme stále málo, pritom archetypálne predobrazy môžeme nájsť už v rôznych predstavách v mytológii, legendách a rozprávkach. Práve príbeh O troch zhavranelých bratoch, ktorých spod kliatby vyslobodí ich nezlomná sestra, sa stal inšpiráciou pre vznik inscenácie Bohdana Divadelného súboru Jána Chalupku v réžii Matej Struhára. Námet inscenátori poňali silno vizuálne, pohybovo a hudobne, a tak vytvorili spektakulárne podobenstvo o ľudských premenách.

Hlavná hrdinka príbehu Bohdana sa neprestáva trápiť nad tajomstvom, ktoré jej nechce prezradiť jej matka. Ústami Vedmy sa dozvedá o existencii svojich bratov, ktorých nešťastná matka zakliala na havranov. Púšťa sa ich hľadať, a tak sa začína jej putovanie lesom. Režisér veľmi jednoducho a zároveň vizuálne prítažlivo modeluje les z konárov, ktoré držia herečky ležiace na zemi a vytvárajú vrstevnatú zvukovú kulisu. Spolu so spevmi, ktoré sa objavujú pri chválospevoch na oslavu bohov či pri rituálnych výjavoch.

Rituál ako významový znak sa nesie celou inscenáciou. Prechádzame cestou iniciácie dievčaťa na ženu, bojovníčku na rodičku. Nejde len o záchranu svojich blízkych, ale nájdenie svojej vlastnej identity, svojho statusu v rámci komunity. Rovnako je to zápas o návrat strateného slova, ktoré na jednu stranu môže zraniť, ale na druhej strane aj vyjaviť pravdu. Postupne ako naberá dievča skúsenosti sa aj estetika inscenácie mení z náznakovej na autentickejšiu a živelnejšiu v podobe milostného splynutia s Bojanom, ktorý ju nájde nemú zakliatu v strome, či pôrodu jej syna. Práve scéna výmeny živého dieťa za poleno pôsobí drsne a neúprosne.

Použitie rituálu v divadle, nielen ako jedného z prostriedkov, ale ako nosného rámca, sa využívalo hlavne v divadle šesťdesiatych až sedemdesiatych rokov 20. storočia a silnú tradíciu má v poľskom divadle. V tejto estetike je rituál použitý aj v inscenácii Bohdana, ale režisér z rozprávkového príbehu dokáže vyabstrahovať aj v týchto podmienkach aktuálne a úderné posolstvo o moci slov.

Predstaviteľka Bohdany podáva sústredený, dobre pohybovo a herecky zvládnutý výkon. Sploštene z hľadiska základnej motivácie pôsobí Bohdanin vzťah s macochou, ktorá má k nej hneď od začiatku negatívny postoj, čo dáva obom dobre herecky disponovaným herečkám len obmedzený priestor. Výrazné sú tanečné a spevácke časti. V repetitívnych kruhových choreorafiách okolo stromu, ktorý slúžil aj ako obradný stĺp či obetné miesto, na ktorom mala byť v závere Bohdana obetovaná, sa herečky síce pohybujú zdanlivo jednotvárne a jednoducho, ale ich mnohohlasný spev vytvára organický chór, ktorý v mnohom podporuje putujúcu, trápiacu sa, ale aj pri milostnom akte milujúcu Bohdanu.

Pôsobivé su nadživotné kostýmy havranov pohybujúcich sa na perovacích chodúľoch. Svojou prítomnosťou, ale aj moderným zjavom vybočujú z celkového rámca. Ako prízraky sa zjavia v prírodnom prostredí, ktoré sa snažia inscenátori dôsledne dodržiavať (až na otázne použitie igelitu pri poľnom výjave s Poludnicami, ktoré narúša túto estetiku).

Inscenácia Bohdana vtiahne divákov a diváčky do kolobehu riskantného hľadania svojich ľudských možností, ktoré sa vďaka vytrvalosti, láske a túžbe po záchrane svojich blízkych zdajú byť neobmedzené. A to je aj pre súčasnosť a jej nástrahy a nebezpečenstvá povzbudzivé zistenie.

Marek Godovič