Už je ich, barde môj a skvostný priateľ,
prelestných veršov dvakrát desať.
Chce sa mi občas hrboľ neotesať
a v drsne krvavom a krutom šate

vychrstnúť nášho bôľu krutý prúd…
No aký budem prímer pre mlaď?
Zoschnutá, tvrdá, pľuhá žemľa,
z ovsíka dozretého z trudných hrúd?

Nuž sa len žiaľne lúčim s tebou, Kubín!
A odpusť starcu plachú slzu v oku.
Už teším sa na nezábudku modrookú,

ktorá mi nedá zapomenúť na ťa.
Tak o rok vyplávaš zas z poetických hlbín
a všetci sa do náruče vrátia.