Herečka, performerka, režisérka a zakladateľka nezávislého divadelného zoskupenia ODIVO Mária Danadová prijala pozvanie a na krátky čas vedie performatívno pohybový workshop Od telesnosti k materiálu a späť. A ja zasa vediem rozhovor s ňou. Toľko rozdelenie kompetencií.
Na tohtoročný FEDIM si prišla nielen ako účinkujúca sprievodného programu (v inscenácii Svetlonos), ale aj ako lektorka. Prezraď nám viac o svojom programe.
Náš workshop má vždy rôzne podoby podľa toho, pre akých participantov ho pripravujeme, alebo v rámci akého podujatia sa uskutočňuje. Maximálny počet účastníkov je dvanásť. Na FEDIM-e sa zameriavame najmä na hravé zadania, na rozvíjanie kreatívneho myslenia a bytia tu a teraz. Je to performatívny prístup, kde sa učíme reagovať, byť strategický alebo aj v rámci improvizácie pripravený na nové impulzy, nové okolnosti ktoré prichádzajú a tie vedieť spracovať. Performer síce môže mať nejaký plán, no vždy ho môže v okamihu zmeniť, reagovať kreatívne na okamžitý podnet.
Veľa hovoríme aj o pojme multitasking. Čiže paralelné spracovanie podnetov. Vnímať a brať za partnera nielen hereckého kolegu, ale aj priestor, zvuk, rozličné objekty. Je zaujímavé, že keď performeri pracujú s objektom a pohybom, nemajú tendenciu svoj pohyb estetizovať, skrášľovať a štylizovať, pretože sa starajú o objekt a reagujú na jeho potreby. Pokiaľ pracujem s objektom, v prvom rade potrebujem načúvať jeho potrebám, aby nastal rovnovážny vzťah, dialóg.
Majú tvoje workshopy fixnú štruktúru, alebo taktiež reaguješ v čase a priestore a priebeh upravuješ podľa potrieb?
Workshop má svoju štruktúru zadaní, ktorú prispôsobujem podľa toho, či je kolektív zohratý, či je to jeden súbor, alebo sú to spolužiaci. Alebo je to rôznorodá skupina ľudí, ktorá sa stretla po prvýkrát. Čiže aj podľa toho, ako sú participanti na seba naladení, ako sa vnímajú a ako na seba dokážu reagovať.
Každá skupina má ale svoje individuálne potreby. Niekde nechýba koncentrácia a tam prejdeme do vyššieho levelu, kde pracujeme s témou subjekt – objekt.
Čo bolo podnetom, aby si sa začala zaoberať performatívnymi workshopmi. Vzišla potreba z tvojho vnútra, alebo to bola žiadosť zvonka?
Moje workshopovanie začalo z vlastnej skúsenosti. Tým, že už počas vysokej školy, ale aj po štúdiu som sama absolvovala mnoho podobných podujatí. Z vlastnej skúsenosti teda viem, akými smermi ma táto platforma impulzov posunula, otvorila dvere novým ideám a premýšľaniu. Tieto stretnutia dostávajú tvoje telo a myseľ do úplne nových situácií a súvislostí predtým nezažitých. Na školách sú to zväčša jasne dané partitúry, choreografie, ktoré performer napĺňa. Autorsky pracovať so svojim telom je však nová kapitola tvorby. Myslím si, že takýto sebarozvoj by mohol byť podnetný aj pre iných.
Priblížiš nám konkrétne zadanie, s ktorým sa participant stretne na tvojom workshope?
Spolupráca na workshope má viacero úrovní. Po čase sa dostávame k súťažnej hre zvanej master of multitasking. Na zemi vytvoríme mínové pole v ohraničenom priestore. Štartujú dvaja súťažiaci, ktorí zároveň balansujú s palicami na zátylku. Ich úlohou je postupne zbierať ďalšie palice rozmiestnené v mínovom poli. Popri tom všetkom musia vnímať svojho partnera a priestor.
To neznie vôbec jednoducho…
Je to aj o stratégii, ktorej sa môžeš držať, zároveň je tam aj tvoj partner, na ktorého konanie musíš byť schopný reagovať.
Aké sú spätné reakcie účastníkov tvojich workshopov?
Prevažne pozitívne. Často mi hovoria, že takýto druh cvičení zatiaľ nikde nezažili.
Čo si ty želáš, aby si účastníci vzali z absolvovaného workshopu?
Byť schopný a pripravený reagovať a konať tu a teraz. Niekedy neexistuje akcia, len reakcia. Prestať si hovoriť: dnes zahráme naše predstavenie tak dobre, ako včera, alebo naposledy. Radšej si povedať: Vytvorme ho tu, teraz a nanovo.
Stretávaš sa v priebehu svojich workshopov aj s nečakanými situáciami a reakciami?
Stane sa, že participanti nepochopia zadanie tak, ako bolo z mojej strany myslené. Pochopia ho po svojom a je to úplne v poriadku. Práve vtedy vznikajú tak krásne autorské záležitosti a naopak, vtedy zasiahnem ja a celý kolektív preladím práve tým novovzniknutým smerom. Tieto momenty ma veľmi bavia. Chyba počas workshopu neexistuje.
Aplikuješ metódy workshopu aj pri spolupráci na nových inscenáciách?
S Filipom Hajdukom sa o to snažíme. Často s ním vediem tento workshop, pretože ja som viac konceptuálna a Filip je viac improvizačný typ. V mnohých spoločných situáciách na javisku sa na seba pozrieme a v okamihu reagujeme princípmi, ktoré skúšame na workshopoch.
Dokážeš si poradiť aj s menej paticipatívnymi účastníkmi, povedzme introvertami?
Ja som opatrný typ. Nechávam slobodu. Ak sa na workshope objaví takýto odmietavý typ, rešpektujem ho, ale aspoň nech to nekazí ostatným. Chce to len čas. V tomto prípade dobre funguje sila kolektívu. Nestáva sa to často, pretože tieto typy ľudí sa len zriedka prihlásia na tento druh workshopu. Ale v momente, keď sa otvoria a prejavia dôveru, je to magický moment. Sama to poznám. Nie som síce odmietavý typ, ale typ – cibuľa. Rozbaliť sa a odhaliť jadro.
Mám rada, keď ľudia prekračujú svoju komfortnú zónu, no práca ma naučila nelámať to cez koleno, lebo to ostane zlomené. Je potrebné naslúchať kolektívu, ako aj materiálu a viesť dialóg zoči-voči.
Môžeme z workshopu očakávať aj verejný výstup?
Nie, tento workshop je len o práci. Nehrozia nám žiadne tlaky a to je dobré. Je iné, ak s kolektívom pracujem dlhšie. Tentoraz sa venujem len dvom skupinám po tri hodiny.
Pani Švoňavá
