Rodičia, ako aj všetky výchovné inštitúcie, ktorých prahom som prešiel, do mňa vštepovali, že patrí sa poďakovať. Vďaka je jedným z pilierov etiky a zdarného medziľudského spolunažívania. 

V úvodníku záverníka 103. Scénickej žatvy by som chcel upozorniť, priam apelovať na krásu a ušľachtilosť poďakovania. 

Každé divadelné predstavenie, teda len s veľmi vzácnymi výnimkami, sa končí klaňačkou. Organizovanou či spontánnou, rozpačitou, aj veľa-dôstojnou. Je to krásne symbolické gesto úcty a poďakovania herectva diváctvu za ich pozornosť a čas obetovaný v divadle. Pre poriadok, diváctvo ďakuje a ukazuje rešpekt viac akusticky, keďže v hľadisku býva tmavo. Namiesto poklony sa teda ujal potlesk a výskanie, poťažmo pokriky bravo a podobne. 

Som rád, že na Scénickej žatve som opäť miliónkrát počul a videl slovo ďakujem, vďaka, díky, díkes, děkuji, obrigado… Na akreditácii vo foyer SKD, pri vstupe do sály, pri bare v Brepte, počas workshopov výroby tašiek z recyklovaných bannerov, pri ubytovaní sa, za každý diskotékový hit, po zdarnom cvaknutí fotografickej spúšte, za každý servírovaný pokrm a článok prečítaný z festivalového denníka, po každom interview aj vyčerpávajúcom hodnotení porotou. V úvodnej ako aj záverečnej reči Mateja Moška všetkým žatevníkom. 

Moje predošlé riadky sú len našľahanou a zbytočnou náhradou jediného slova, ktoré mám na mysli, keď píšem tieto riadky. Ďakujem blízkym, že strpeli moju absenciu v domácnosti a ďakujem nám všetkým, že sme sa podujali byť ľuďmi ľuďom ľuďmi. 

Pani Švoňavá