Pokiaľ sa porota (takmer zakaždým) pýta, či téma inscenácie vychádzala z detského tvorivého kolektívu, tak v tomto prípade nám to súbor ADHD zo Žiliny náramne uľahčil. Hneď v úvode totiž zbúrali pomyselnú štvrtú stenu, kedy nám jeden z protagonistov oznámi, čo nás čaká; jednoducho budeme sledovať, ako sa kolektív pod vedením Petra Martinčeka vysporiada s najpálčivejšími problémami samotných účinkujúcich – tvorcov.
Dostávame sa do príbehu Natálie, ktorá zažíva neľahké chvíle v triede, kde sa stáva terčom chlapca Dominika. Príbeh však nesledujeme lineárne, tvorcovia ho veľmi efektne prelínajú mimodejovými skečmi a gagmi, alebo dokonca monológom, za ktorého prevedenie by sa nemusela hanbiť ani skúsená herečka.
Súbor v inscenácii niekedy priamo pomenúva témy trápenia mladých ľudí a rovnako prináša i riešenia týchto situácií. Pri tomto princípe sa občas stávalo, že repliky zneli príliš didakticky i napriek tomu, že ťaživú atmosféru následne rozbíjali komickým, resp. glosujúcim výstupom či komentárom.
Súbor sa netrápil s komplikovanou scénografiou, kostýmy vyriešili extrémne jednoducho a funkčne. Princípom samostojných výstupov sa zbavili kostrbatých prechodov, ktoré vyriešili šikovne – hudobnými vložkami.
Je vidieť, že kolektív na seba výborne reaguje. Herečky a herci pôsobili sebavedomo, na javisku spolupracovali a dal by som ruku do ohňa, že téma inscenácie im bola extrémne blízka a dokonca ich baví ju divákom odovzdávať v kontexte postdramatického prístupu. Ďakujem! Roman Gombarček
