„Drahí priatelia hovoreného slova,“ privítal nás moderátor diskusie Alfréd Tóth. Obaja hostia sú poeti, básne Daniela Pastirčáka si účastníctvo Hviezdoslavovho Kubína vyberá pre prednes často. Petra Milčáka musia ešte objaviť, k čomu snáď prispeje aj táto literárna diskusia.
Kým Milčákové básne sledujú každodenný život, ktorý pozorujú cez optiku poézie, Pastirčákove vychádzajú podľa Tótha z vnútra a pozývajú k meditácii.
Daniel Pastirčák je kňaz Cirkvi bratskej, pri slove „kazateľ“ s nevôľou krúti hlavou. ,,Znie to, akoby som niekomu niečo kázal, prikazoval, a to sa mi vôbec nepáči takto povedané,“ hovorí Pastirčák. V jeho básňach sa často objavujú biblické motívy, no nebojí sa s nimi pracovať provokatívne či rebelantsky.
Daniel Pastirčák sa Kubína zúčastnil iba prostredníctvom svojho „predĺženého tela.“ Všetky jeho tri deti sa súťaže v prednese zúčastňovali, na podujatí je však on sám po prvý raz. ,,Moje deti, keď boli ešte malí, sa zvykli v noci postaviť predo mňa a povedať mi: Tato, mám pre teba báseň. Tak sme si so ženou sadli a počúvali. Odjakživa to pre nich bola veľmi dôležitá vec, taká báseň.“
Okrem povolania kňaza, písania, prispievania ku kultúrno-spoločenskému dianiu sa Pastirčák venuje aj maľbe. Sám prezradil, že ide o jeho najväčšiu vášeň a je to aj dôvod, prečo sa teší na blížiaci sa dôchodok. Práve pracuje na obraze, kde stvárňuje súčasné témy slovenskej spoločnosti, svetové kontexty a miesto viery medzi týmto chaosom, v ktorom sa je čoraz ťažšie orientovať.
Milčák má s prednesom viacero osobných skúseností. Prezradil, že keď po prvý raz vyhral okresné kolo Hviezdoslavovho Kubína, mama ho vzala za odmenu do cukrárne. Bola to veľká vec, pretože u nich v dedine cukráreň nemali.
Prednesu sa venoval aj počas dospievania a často sa dostával aj do vyšších kôl. Raz šli ako súbor so svojimi prednesmi aj na zájazd.
,,Bol som zamilovaný a doma som mal frajerku,“ prezradil Milčák dôvod, prečo neutiekol z tohto zájazdu a neostal v zahraničí, aj keď mu to bolo ponúkané. Istý muž ho prehováral a poskytol mu možnosť utiecť z komunistického režimu, no rozhodol sa vrátiť zo zájazdu domov. Okrem lásky mal aj iný dôvod – nechcel vedúcemu súboru spôsobiť problémy.
Peter Milčák je redaktorom časopisu Romboid, ktorý vydáva Asociácia spisovateľov Slovenska. Ako hovorí, táto organizácia vznikla pred tromi rokmi, aby združovala spisovateľov a spisovateľky, ktorí uznávajú pevné morálne hodnoty a slovami P. Milčáka, podarilo sa im zostať v tomto prostredí aj čase ľuďmi.
Edičný plán časopisu sa bude počas najbližšieho roka sústreďovať na tému slobody slova.
Milčák sa poslucháčom a poslucháčkam diskusie zdôveril, že na písanie často nemá popri svojich mnohých a rôznorodých činnostiach čas. Je učiteľ, vydavateľ, prekladateľ, večne na cestách a, ako hovorí, napísať zbierku mu trvá veľmi dlho.
,,Musíš si z toho spraviť prioritu,“ nakázal mu jeho syn. Aj napriek počiatočným pochybnostiam k tejto rade sa mu to skutočne podarilo.
Posledný text zbierky napísal cestou vo vlaku. Tvrdí, že ak by vtedy nemal pri sebe pero a papier, báseň by nikdy nevznikla.
Diskutovali sme s dvomi poetmi, ktorých tvorba aj životné cesty sa v mnohom líšili. Napriek tomu sa ich životy často preplietli, poznajú navzájom svoju tvorbu a v Milčákovom vydavateľstve Modrý Peter vyšli aj Pastirčákove básnické zbierky. Žiaľ, tie, ktoré si doniesli sa rozchytali veľmi rýchlo, no určite ich nájdete minimálne na stránke vydavateľstva.
Text: Julka Oreská
